Vytvárame si ilúzie. Stále a bez prestávky. Ilúzie o svete v ktorom žijeme, o ľuďoch ktorí v ňom žijú, o sebe... Vytvárame tak papierové mestá s papierovými ľuďmi. Nikto nás nepozná a čo je najhoršie, nepoznáme ani sami seba. Zostáva len naše papierové Ja, ktoré je zložené z ilúzií, ilúzií ktoré sme vytvorili my a ľudia okolo nás. Zabúdame kto sme, čo dokážeme a čo chceme. Plávame s prúdom, pretože nás učili, že je to správne, že byť odlišným je zlé. Máš rád inú hudbu, štýl, a hneď si divný. To večné škatuľkovanie a žiarlivosť ma už unavuje. Naozaj musíme byť takí povrchní? Každý nás vidí inak, jeden ako dokonalý príklad, ďalší ako povrchnú beštiu, iný zas ako flákača, ďalší ako kockáča... Nikto nás nepozná, ak nepoznáme sami seba. Všetci vidia len to naše papierové Ja ktoré im práve ukazujeme, ktoré hráme a ani o tom nemusíme vedieť.
Sú však ľudia, ktorí to všetko hrajú. Vedia kto sú, čo chcú a čo dokážu, musia sa však skrývať za umelo vytvorené papierové Ja. Ostatní by ich inak označili za čudákov a rýchlo vypoklonkovali zo svojej spoločnosti. Tu je ďalší dôkaz že nikoho nepoznáme a nikto nepozná nás. Možno, však raz stretnete osobu, ktorej dovolíte spoznať vaše skutočné Ja. Pri ktorej odlepíte to papierové a odhalíte vašu pravú osôbku, skrčenú a ustráchanú z odhalenia.
Je smutné, že je takto premrhaných veľa talentov. Nemusíme ani vedieť, aký poklad vedľa nás práve sedí. Skúste si niekedy sadnúť a skutočne počúvať. Odhodiť predsudky a dívať sa na svet otvorenými očami. Možno poznanie zabolí, no stále je to lepšie, ako byť upnutý na ilúziu. Pretože ak raz papierové mestá a papieroví ľudia padnú, trpieť budú tí, ktorí ich odhalili prineskoro.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár