Nie, nerozmýšlam...nad ničím...nad nikým...
Len tak sedím...
Bez pocitov...Poznáš to?
Hlava sa ti úplne vyprázdni, necítiš nič, vlastne ani nič nomôžeš cítiť, všetky nervové zakončenia, zmysly a podobné veci, ktoré môžu vnímať zrazu zamrznú.
Nie, nie je to depresia...to nie, nedá sa to nazvať jedným slovom...teda, aspoň ja to nedokážem, ale možno raz...možno sa raz narodí človek, ktorý ma bude chápať alebo bude dokonca prežívať to isté, čo ja, príde ku mne a povie: máš–––....niečo....
Niekto alebo niečo...
Raz...
Zachránia ma...
Spolu...
Osve...
Alebo sa to nikdy nestane, aj keď budem po tom veľmi, VEĽMI túžiť...
Raz...možno...chcem cítiť aspoň tu neistotu, to MOŽNO!
Tak ma v tom nechajte, neberte mi tú poslednú nádej...alebo...alebo ma skúste zachrániť!
Dajte mi odpovede na všetky moje otázky...
Presne tak, ako mi ich dával otec, keď som sa ho ako malá pýtala, prečo je obloha modrá, alebo prečo si niektorí ľudia nevážia život...Vtedy mi na veľa mojich otázok nevedel odpovedať...alebo nechcel...veľakrát mi povedal:,,To ťa život naučí!“, alebo:,,Na to prídeš sama!“...
Teraz ho už chápem, viem čo tým myslel, prišla som na to sama, život ma to naučil...naučil ma to tak, že ma nechal spadnúť do každej z otázok...ponoriť sa do nej...hľadať v nej odpoveď...samú...
Hľadám...
Stále...
Sama...
Čakám...
Na niekoho alebo niečo...
Čakám, že ma niekto alebo niečo chytia za ruku a povedia:,,Zvládla si to...“
Ale, ako dlho?
....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A ako dlho? Možno zajtra, možno v posledný deň... Ale je tam "možno" takže daj každému dňu šancu aby sa mohol stať tým dňom ked ťa chytia za ruku....