Bol chladný zimný večer. Sedela som na lavičke v parku. Kvapky chladivého dažďa na mňa padali, no ja som ich nevnímala. Myslela som na to, ako pred dvomi mesiacmi presne na tej istej lavičke som sedela s Tomášom. Moje slzy splývali s dažďom, takže si môj plač nikto nevšimol. „HEJ! Všade som ťa hľadala, kde si bola?“ spýtala sa moja najlepšia kamarátka Jess a objala ma. „Prečo tu sedíš v daždi? Ty plačeš? No tak Nata poď ideme ku mne,“ povedala Jess a chytila ma za ruku. Ja som však z lavičky nevstala, ostala som sedieť. „Nie, je mi tu dobre,“ povedala som a konečne som sa pozrela na Jessicu. Jessica mi nechcela nič vravieť, sadla si vedľa mňa a hľadela do prázdna. „Zabudni naňho.“ Povedala po chvíli. „Nemôžem. Chcem zomrieť, keď tu nie je so mnou. Nič nemá význam. Zamilovala som sa do nesprávneho, bola som naivná a môžem si za to sama,“ „No tak prestaň! Za nič nemôžeš Natik,“ povedala Jess. Bola som jediný človek, ktorého Jess mala. Otec jej zomrel a nevlastnú mamu neznášala. „Mám ho radšej ako svoj vlastný život,“ „A ja mám teba radšej ako celý svoj život, keby si zomrela, zabila by som sa,“ povedala mi Jessica a to bolo posledné, čo mi chcela povedať. V tú noc sme obe takmer zamrzli v daždi, v parku. Jessica zomrela ďalšie ráno v nemocnici a ja som to prežila. Nikdy si neodpustí, že moja kamarátka, kvôli mne zomrela. Nikdy sa s tým nenaučí žiť. Každý večer plače a cíti na tvári každú kvapku dažďa z toho večera....
Je to viac, než dosť hrozné žit tu, keď niekto kôli vám položil svoj vlastný život. Jessica bola moja najlepšia kamarátka, bola som s ňou deň co deň. Nemam chuť už žiť, nemam ju... A ona kôli mne zomrela, iba kôli mn.. Nikdy si to neodpustím bolí ma to... Kazdý deň ked na ňu myslím, keď vidím jej fotku, ked si spomeniem na všetko čo sme prežili...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
loveee
21. 11.novembra 2007 14:52
je to pekne, aj smutne. a inac je to pravda???
2
to sa ti naozaj stalo??ak ano tak je to dost pekne ale aj smutne je to fakt pravda?
Napíš svoj komentár