Ako ma skoro prešiel vlak, aneb za kamarátov položím aj život.

Neviem ako ho napadlo toto číslo. Možno bolo jedno kto tam bude, len jednoducho nech je nás 10. Dostavili sme sa, podla jeho predstáv. Dve dievčatá a osem chlapcov vo všelijakých vekoch. Nič nás nespájalo. Len jedno. On. Kamarát.

Čakali sme na ňho. Meškal. Až napokon prišiel o dve hodiny neskôr. Bez vysvetlenia. Veď načo.. A samozrejme, že sme ani nevedeli vlastne prečo tam sme. Chcel. Prišli sme.

Zosadol z bicykla a oprel ho o strom. Vytiahol krabičku Marlboriek, vybral cigaretu. Pošúľaľ si ju v prstoch ako zvykol. Zapálil, potiahol. A už len ťahal a ťahal. Nikdy nefajčil tak prudko, vždy si to vychutnával. Vedeli sme že sa niečo deje. Ani nás neponúkol, čo on bral ako samozrejmosť. Bol veľkorisý. Jednoducho odložil krabičku. Bez slova. Zabudol dokonca aj pozdraviť...

Stáli sme okolo neho po tichu. Nevenoval ani jednému čo i len malý pohľad. Pozeral do zeme. Fajčil cigaretu za cigaretou. Nevládal už. Zrazu sa pohol.. Kráčal preč. Nikto nevedel kam. Rozbehli sme sa za ním. Už sme sa nevedeli len tak prizerať a začali sme sa ho pýtať. Čo to vlastne znamená? Si normálny? Spamätaj sa! Kam ideš? Stoj!

Zrazu sme nad ním stáli. Sedel na koľajniciach. Prečo ste chlapi tak slabí..? Vravela som si. 8smi ste odišli, len tak. Vraj jeden po bicykel, jeden po rupsak, jeden po cigarety..jeden po. A len my dve, tie čo sme vraj nežnjšie stvorenia sme pri ňom ostali. Zdupakť je ľahké, áno viem..

Chlapci sa nevrátili. Ostali sme tam traja. Plakal. Vlastne nie, to nebol plač, taký aký majú muži. To bolo neskutočné vzlykanie a nárek. Nevedeli sme prečo mu slzy, či skôr až potoky sĺz stekajú po lícach. Nepovedal. Balíček vreckovek mu bol málo..

Vlak pískal.

Riskovali sme život. Všetci traja. Nie len on. Vlastne on si ho chcel vziať. Vlak sa približoval, už som ho videla. Srdce tĺklo ako šialené. Pozrela som na ňu, pochopila. Bez slova, bez dohodnutia, sme ho chytili inštiktívne obe. Jedna za pravú, druhá za ľavú ruku. Postavili a zvalili sme ho na zem, vedľa koľajníc. Ostali sme na ňom ležať.

Čo ak by sa hockomu zavadila noha medzi koľajnice?

Vlak prešiel.

Rozplakala som sa, aj ona. Jemne. No on sa rozvzlykal o to silnejšie. Skoro ani nedýchal.

Zachránili sme ľudský život.

Dostali sme každá po jednom bozku na líce. Začal rozprávať. Ale my sme ho už nepočúvali. Vstali sme a odkráčali preč..

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu