Krásne stvorenie v (ne)slobodnej ríši, alebo Stratená v zelenom.

Pobehoval som si po lúke ako kôň cítiaci sa tak voľne. Sloboda sa mi plietla pomedzi prsty a na tvári som cítil krásne roztápajúce sa lúče žiarivého letného slnka. Svietilo pekelne, ale mne to neprekážalo. Zväčša mi začnú oči slziť od prudkého svetla, ale dnes nie, dnes tomu tak nebolo.

Keď som už nevládal behať, spomalil som a začal sa viac kochať detailami krásy a jednoduchosti prírody. Prechádzal som vysokánskou trávou, ktorá bola tak nádherne zelená, že som zelenšiu farbu ešte nikdy nevidel. Tá farba, mi ešte raz a viac pripomenula moju slobodu. Moju konečnú slobodu.

Občas s v zelenom poraste týčila aj malá žltá hlávka púpavy alebo ešte menšia biela hlávka sedmokrásky.

Zrazu som zbadal niečo tisíckrát krajšie. Nebol to kvietok.
Bola to ona. Sedela tak sama a opustená vo vysokých steblách. Nik by si ju tam nikdy nevšimol. Hľadela na lúku, mala ju pred sebou, vedľa seba i za sebou. Stratená v zelenom.

Bola zahalená v rúšku červenej farby. Hlava v čiernom jej len tak mierne vytŕčala zo zelenej roviny. Končatiny som ani nevidel. Mala ich tak ladne pritúlené k sebe, akoby sa o nich bála.

Nevedela, že som za ňou. Delilo nás možno 5 metrov. Vôbec ma necítila. Neotočila sa. Ešte 4 metre, ešte 3 metre. Už len meter. Približoval som sa k nej ako najtichšie a najjemnejšie sa dalo.

Nabral som odvahu a jemne som sa dotkol jej chrbta. Naznačila mi, že som ju vyrušil. Nechcela ma tam.

Odletela.

Tá lienka chcela byť len slobodná.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu