Ich finde keine Ruhe, egal wohing ich gehe. Warrum kann ich nicht finden, was mir am meissten fehlt?

Dve vety, ktoré mi každý deň znejú v ušiach... kto vie po nemecky, tak si preloží aj sám... kto nevie tak tu má preklad : Nenájdem pokoj, kamkoľvek pôjdem. Prečo nemôžem nájsť, čo mi najviac chýba? A nielen tieto dve vety. Celá pieseň, ktorú napísal sám veľký nemecký spevák LAITH AL-DEEN a textár Christoph Melzer mi úplne opantala zmysly, lebo som v nej našiel niečo, čo pieseň človeku málokedy... alebo poviem to ešte lepšie:

Určite sa vám stalo, že ste sa v nejakej piesni našli. Ale koľkokrát sa to stalo? Určite nie tak často. Každopádne viac sa stáva, že sa nájdete v jej časti... lenže tento text je napísaný takou formou, že keď si predstavím každé jedno slovo, ktoré autor spieva, tak vidím v ňom svoj život... preložím vám iba aspoň prvú slohu (refrén je nadpis blogu)

Ich suche auf der Strasse (Hľadám na ceste)
Ich suche in der Stadt (Hľadám v meste)
Ich suche nicht nach jemand, der Lust am reden hat (nehľadám niekoho, kto má chuť rozprávať)
Ich suche im jeden Winkel auf den ein Schaten fällt (hľadám pod každým uhlom, na ktorý dopadá tieň)
Und greif zu jeden Mittel, dass mir beim fluchten hilft (A chytím sa všetkých prostriedkov, ktoré mi pomôžu pri úniku)
Ich habs versucht mit Faulheit, probier es mit Erfolg (skúšal som to s lenivosťou, skúšam to s úspechom)
Ich versuchte zu gefallen, zu machen was ihr wollt (snažil som sa páčiť, robiť čo ste chceli)
Ihr scheint nicht zu begreifen, was mir so wichtig ist (zdá sa, že nechápete, na čom mi tak záleží)
Denn nie zuvor hab ich mich selbst so sehr vermisst (Lebo ešte nikdy predtým mi tak nechýbalo vlastné ja)

Nech sa na tento text pozriem z akéhokoľvek uhlu, tak vidím to, o čo sa celý život snažím... nájsť niečo čo mi strašne chýba... chýba mi pocit, že niekam patrím... že niekomu skutočne na mne záleží... že to všetko, čo prežívam nie sú len klamy, ale je to skutočnosť a nerozplynie sa to ako hmla, ktorá na chvíľku padne na naše mesto. Chcel by som veriť, že všetko o čo sa človek snaží a čo možno dosiahne nakoniec bude tu. A teda čo je to, čo najviac hľadám a najviac mi chýba?

1. Láska
2. Spolupatričnosť
3. Úprimnosť

Tieto tri veci neustále hľadám. Hľadám ich všade, a napriek tomu, že ich hľadám tak dlho, tak som ich našiel len raz. V osobe, ktorá už 6 rokov nie je medzi nami. Lenže čo my ostatní? Sme skutočne takí, akých zo seba niekedy robíme?

Sme skutočne takí odporní na každého z presvedčenia, že sme takí? Alebo len zakrývame svoju vlastnú tvár pred svetom, aby nám do nej neušetril tvrdú ranu?

Sme skutočne bezcitní ľudia, ktorí vrazia aj človeku, ktorý je z niečoho nešťastný? Alebo len sme zahodili svoje city, lebo ich ľudia otočia proti nám?

Sme skutočne takí nepriestrelní, akých zo seba robíme? Alebo len nosíme nepriestrelnú vestu proti každému?

Je každý skutočne náš nepriateľ? Alebo len už v nikom nevidíme skutočného priateľa?

Ja sa nedokážem pretvarovať. Dokážem si zažartovať, dokážem byť veselý, no za tým všetkým je jeden človek, ktorý miluje ľudí, snaží sa im pomôcť, snaží sa ich vždy vypočuť, vždy im podať ruku na pomoc. A prečo potom za to, že sa niekto snažím niekomu pomôcť mu niekto vynadá alebo mu dá jednu po hube? Niektorí mi radia, aby som zatvrdol. Ja to nedokážem. Nie tým, že som slaboch. Len mi veľmi na každom človeku, ktorý vstúpi do môjho života a zanechal v ňom veľký bod záleží. Dokonca ale často aj na človeku, ktorý mi nič nie je... moja sestrička nedávno napísala blog, že asi bude už na všetkých čo si to zaslúžia len zlá. Ja som jej napísal reakciu, že to nedokážem, lebo to nemám v povahe. Som preto slaboch? Ja si myslím, že nie... len som voči svetu otvorený, narozdiel od sveta, ktorý sa voči mne častokrát skôr uzavrie.

Toť vsio... potreboval som sa z toho všetkého vypísať, len som potreboval nájsť tie skutočné spontánne slová, ako mi jedna osoba vyčítala pri mojich posledných blogoch. Akoby sa z nich stratila tá spontánnosť napísať to prvé, čo chcem. Tentokrát moje prsty skutočne napísali čo chceli, čo srdce cítilo položili prsty do blogu. A tak to má byť. Srdce má byť otvorené, lebo zabudne čo je to láska, čo je to skutočné priateľstvo, a že je to krásne.

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu