Život nám prináša veľa pádov na kolená, ale dôležité je nebáť sa, vstať a ísť ďalej

Odišiel.
A mňa už nemal kto držať. Nemala som tu pre koho byť. Žiadne záväzky,
žiadne sny, pretože väčšina z nich zahrňovala jeho. Bola som nešťastná a slobodná.
Uvedomovala som si, že ma tu nič nedrží.

Začala som si užívať život. Nastalo obdobie, ktoré mi úplne zmenilo život.
Prišlo niečo nové, predtým nepoznané a mne vtedy vzdialené. Predtým by mi
ani nenapadlo, že ja také niečo niekedy zažijem. Toto obdobie mi zmenilo
nielen život, ale aj celkovo mňa.
Pretože nič už nebude ako predtým.
Pretože stopy na tele, na duší a na psychike zostávajú.
Pretože spomienky nejde vymazať.
Pretože ľútosti nad chybami a výčitiek sa nejde len tak zbaviť.
Pretože minulosť človeka stále dobieha, ak nevyrieši všetky problémy čo v
nej zanechal.
...Pretože nejde vrátiť čas...

Už som to nebola ja. Ja som sa stratila.
Už tu bola iná osoba. Tá, ktorá postupne zaháňala moje vlastné "ja" niekam
do úzadia. A ono sa nevedelo brániť, pretože bolo unavené predošlým
stereotypom, smútkom a depresiami. Poddalo sa. Chcelo zažiť niečo nové.
Niekam patriť.
Avšak zašlo to všetko priďaleko. Až príliš. To som však na začiatku
nevedela, kam to až môže zájsť. Vlastne som ani netušila, že je možné, aby
človek zažil toto všetko behom pár mesiacov, aby sa tak zmenil a aby sa
dostal do takých sračiek.
Ono sloboda je fajn. Ale ako sa vraví, nič netreba preháňať. Len niekedy si
to človek uvedomí, až keď je neskoro.

Koncerty, festivaly, párty a akcie. Noví ľudia, noví kamaráti, nová partia,
A pozornosť chalanov. Napokon aj nový vzťah. Bol však povrchný a nevydržal
dlho.
Potom nová partia. Chlast, tráva, ulica..

A neskôr osudná veta: "Chceš aj ty ?" Veď prečo nie, chcela som vyskúšať
všetko. "Ale nezvykaj si na to." Hm.

Z ľudí, do ktorých by som to ani nepovedala, sa ukázali feťáci...
Je to zvláštne. Kráčate po ulici a viete, že človek, ktorý práve okolo vás
prešiel a ktorého ste predtým nič netušiac bežne stretávali na sídlisku, má
práve stav alebo zháňa dávku. Ani netušíte koľko takých ľudí okolo vás denne
prejde..feťákov, dílerov, varičov...

Začalo to.. Tí ľudia, drogy, dobrá nálada, akcie, dojazdy, zháňanie dávok prebdené noci. Niekoľko nocí po sebe. Zrýchlený svet. Môj vlastný svet. Moje nové "ja" - to zlé...
Žila som som na doraz. Niekoľko mesiacov. A to všetko pod maskou nevinnosti, úsmevov a obyčajného života gymnazistky. Tých masiek bolo viac. Strácala som sa v nich, strácala som sa v lžiach a pretvárkach. Nikto nepoznal toto moje tajomstvo, tento môj svet. Pretože keď som sa tajne vracala nadránom domov, nasadila som jednu z masiek a nikto nič netušil. Iba ľudia, ktorí v tom boli so mnou.
Bola som spokojná. Skvelé stavy, párty, fungovanie nadoraz, noví kamaráti a pocit, že niekam patrím... Myslela som si, že to mám pod kontrolou. Že viem, kedy mám dosť. Že je to v pohode.
Nebolo.

Keď robíte niečo zlé, keď žijete takýmto spôsobom života, nemôže to tak byť navždy. Ani klamať nemôžete večne. Napokon, keď zídete na takúto cestu, ste jednou nohou v hrobe a druhou v kriminále... Ale vtedy si to neuvedomujete.

Ja som si to uvedomila, až keď už bolo všetkého moc. Dostávala som sa do problémov a zároveň začali zlyhávať moje pretvrárky. Vyvrcholenie prišlo keď ma jeden človek okradol o veľmi veľa vecí a peňazí. Vyhrážky, donútenie uzavrieť istú zmluvu, znova vyhrážanie. A zároveň hroziilo, že môj tajný svet bude odhalený. Potom to šlo všetko rýchlo...
Zúfalstvo.
Bez dávky.
Jedna noc takmer celá strávená na ulici, kvôli strachu ísť domov.
Nasledujúci deň celý strávený vonku.
Bezmocnosť.
Strach.
Moje staré "ja" dostalo facku a začalo sa prebúdzať. Začala som si uvedomovať, čo sa deje. Koľko chýb som spravila, o čo všetko som prišla, v akých veľkých sračkách som.
V bezvýchchodiskovej situácii, neskoro večer na ulici.
Na dne.
Nevedela som čo robiť.
Plány na útek z domu, niekam preč.
Alebo si niečo urobiť.
Bolo mi to jedno. Ani sa nedajú opísať tie pocitiy spôsobené situáciou, v ktorej som bola, depresiou a absťákom, Slzy, triaška, absolútne zúfalstvo. Neviem ako som to prežila. Asi zafungoval pud sebazáchovy, ktorý mi zabránil si ublížiť, aj keď som bola pevne rozhodnutá. Vracali sa mi spomienky na život predtým, chcela som ho späť, najviac zo všetkého som si priala vrátiť čas...
Volala som na linku dôvery. Neviem ako mi to napadlo a prečo som to urobila, asi som proste potrebovala dostať všetko zo seba von, aj keď mi nejak moc nepomohli.
Netuším koľko bolo hodín. Bola som na ulici, bola mi zima, mala som hlad, nevládala som, nevedela som čo robiť.
Neviem, kde sa vo mne potom nabrala tá sila a odvaha, ale zdvihla som sa a išla domov.

Doma ma už čakali. Vedeli, že niečo nie je so mnou v poriadku. Aj to, že zmizli nejaké veci. Tie, čo mi ukradli. A tak som musela povedať čo sa deje. Ale len časť z toho. Nemohla som sa predsa priznať k drogám..
Donútenie ísť na políciu - aj keď som nechcela. Ale musela som, aby nevyšla celá pravda najavo. Ale nemohla som ani povedať pravdu o tom, čo je to za človeka.

Strach.
Strach o život.
Totiž podať stíhanie na narkomana, dílera a kriminálnika je podľa mňa samovražda...

Ale zároveň sa mi uľavilo. Situácia sa začala riešiť a znova som videla malú iskru nádeje, že by mohlo byť raz všetko ok.
Bála som sa aj toho, že ma ten človek dostane do ešte väčších problémov. A tak aby som sa vyhla prípadným problémom s policajtami, skončila som s drogami.
Zničila som všetko, čo som mala z toho obdobia. Prestala som sa stýkať s feťákmi. Ak by som to neurobila, nedokázala by som prestať.
Stopy na psychike a zdravotné problémy však zatiaľ zostali.. Zostali spomienky, ktorých sa už nezbavím, zostala ľútosť nad chybami a zlými rozhodnutiami.


Nechcela som si zničiť život. Chcela som začať odznova a na toto obdobie zabudnúť. Chcela som späť normálny život, starých priateľov, venovať sa veciam, čo som mala rada a napraviť vzťahy s rodinou.
Nebolo to ľahké.
Som čistá, ale vonku z toho nie som. Stále myslím na tie stavy, mám občas nutkanie, myšlienky na to, že keby som si teraz niečo dala, bolo by mi lepšie a zvládla by som toľko vecí. Bojím sa toho, keď sa vyrieši a skončí aféra s políciou, kvôli ktorej som prestala, a mne nebude nič hroziť. To zlé "ja" sa stále občas snaží dostať na povrch a znova ma ovládnuť. Láka ma. Ešte ho nedokážem zničiť...

Snažím sa však vrátiť na správnu cestu. Noví kamaráti, skvelý priateľ a znova začínam veriť vo svoje sny. Chcem sa znova postaviť na nohy, vzchopiť sa a už nikdy tak neklesnúť. Priala by som si, na to všetko zabudnúť. Ale viem, že to nejde...

Človek musí najprv klesnúť na úplne dno než sa uvedomí, než pochopí, že by sa mal spokojiť s tým, čo má, byť spokojný so svojim životom, takým aký je. Zachádzanie do extrémov nám nempomôže nájsť samých seba...
Neustále sa učíme z chýb. Toto obdobie mi veľa vzalo, ale zároveň som sa veľa naučila, mnoho vecí som si uvedomila.
Raz si hore, raz si dole. Život je sinusoida. Ja som padla do tej najhlbšej priepasti, ale niečo ma zastavilo. Je čas vyšplhať sa znova hore a keď sa to podarí, tak obrátiť list a začať úplne odznova.


..."Život nám prináša veľa pádov na kolená, ale dôležité je nebáť sa, vstať a ísť ďalej."..

 Skutočný príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu