Autobus, na ktorý čaká mal prísť asi pred štvrť hodinou, čo ako si uvedomuje je skoro celá večnosť ako tam tak postáva. Napokon sa v diaľke načrtne obrys niečoho s neidentifikovateľnou farbou, čímsi čo výrazne vybočuje z jazdného pruhu. Veľkou rýchlosťou, neprimeranou na podstatne silnú starobu toho stroja, sa dohrkoce až na zástavku, kde s hlasným zadunením zastaví. Motor celkom stíchne, čo by tiež nemalo byť normálne.
Mladík sa vzpriami i nakloní trošku dopredu, či niekde z boku neuvidí číslo, ktoré si akosi vpredu nestihol všimnúť. Nevidno. Rozmýšľa, či to nie je azda aj tou veľkou čiernou farbou ktorá zakrýva celé jedno okno. Najskôr výtvor mladých neocenených umelcov tmavej noci.
Kdesi v kútiku kedysi žltého, plechu spozoruje konečné písmená výstupišťa zhodujúce sa s tými jemu známymi. Je mu celkom jasné, že nemá inú možnosť ako nastúpiť, hoci je to výrazné vystavovanie vlastného života riziku. Jedným krokom preskočí starú ženu, ktorá ledva ledva dobieha s barlami stisnutými v ľavej zvráskavenej ruke. Urýchlene si sadne na miesto, tesne pri okne, rovno vedľa postaršieho vážneho muža s mierne sa črtajúcim pivným bruchom pod čisto čiernou košeľou..
Bol to dobre premyslený taktický ťah, pretože babka by sa na to miesto len s ťažkosťou narvala a teraz napriek tomu, že zazerá o život, opretá, funiaca s dobre zahratým utrápeným i zároveň zničeným pohľadom nezmôže už nič. Spokojne sa teda uvelebil a pozoroval toho veľkého tvora ako sa natriasa pri nájazde autobusu na sebemenší hrbolček. Supím pohľadom číha na svoju nasledovnú obeť. Avšak nik mladí sa na okolí nenachádza a všetci ostatní hľadia zaujato z okna, alebo sa tvária že čítajú noviny, hoci ich majú dole hlavou.
Babkin smutný nevinný výraz sa stretol so silnou ignoráciou, čo ju koniec koncov nemôže nijako poznačiť, pretože tí chudáci, čo ju nestretávajú denno- denne ako on vôbec netušia, že pokiaľ sa ponúknu pustiť ju sadnúť, div ich nezbije barlou a neobsype hŕbou vulgarizmov pre stredne pokročilých. Ona predsa nie je až taká stará. Jediné čo ju zaujíma je sedadlo úplne vpredu, pri vodičovi, ku ktorému nikdy nestihne včas dobehnúť, pretože kohút za domom jej kikiríka o päť minút neskôr a ona nestíha.
Avšak dnešný deň jej evidentne zaprial. Presne ono sedadlo bolo voľné. S nadšeným pohľadom a širokými ramenami sa tam rozbehla, pretože ďalšia zástavka sa neodvratne približovala. Mladík sa pousmial a vytiahol z roztrhanej tašky pokrčený zošit matematiky, kde okrem dvoch neúplných príkladov kdesi v strede boli popísané samé rozhovory s kadekým, kto mal cez hodinu čas.
Autobus prudko zastal a on sa ocitol nosom pritlačeným o plešivejúcu hlavu muža na sedadle pred ním. S útrpným hlasom zamumlal tichučké prepáčte a v duchu nadával na toho, kto riadi ten otrasný stroj. Radšej sa prichytil o čosi čo výrazne pripomínalo kus ohnutého železa. Nervózne pozrel na označovač lístkov, kde ukazovalo presne jedenásť hodín večer. V tom momente jeho zorné pole zahalila vlna kabátov, tričiek, nohavíc a tašiek. Ľudia sa tlačili, sácali, kopali, ústa skrčené v znechutenej grimase.
Prečo sa vždy všetci tlačia do posledných dverí, keď je možné nastúpiť až do štyroch. Aj keď tie ostatné vyzerajú nebezpečne. No zrazu začul ako niečo klopoce po podlahe. Opatrne sa otočil a uzrel babku o barlách ako si razí cestu cez tú vrstvu ľudských tiel. A za ňou ucítil silný smrad zmoknutého psa. Zaklonil sa ešte viac aby mu neušlo, čo sa stalo.
Bol úplne vpredu. Na babkinom reserve sedadle si hlivel otrasne vyzerajúci chlap s vpadnutými lícami. Sivé oči vypuknuté hľadiace kamsi do neznáma návesnej tabule trás liniek hromadnej dopravy. Ruky so silným nádychom černe voľne spustené k nohám. Vlasy mastné žlté, stiahnuté do tuhého uzla špagátom na mäsové výrobky. Vtedy si až uvedomil, že sa rozpráva tichým hlasom s vodičom. Neveriacky sa zahľadel tým smerom.
Rýchlo sa však otočil naspäť a ešte rýchlejšie vyskočil na najbližšej zástavke von, rovnako ako všetci ostatní spolu s babkou ktorá opätovne nepotrebovala barle. Ešte raz sa obzrel, aby zachytil spokojný úsmev posledných dvoch pasažierov a vytiahnutie odporne vyzerajúcej fľašky s ešte odpornejšie vyzerajúcou tekutinou. Spokojný úsmev vystriedalo sýte glgnutie, naštartovanie motora a zhrozený pohľad bývalých spolucestujúcich hľadiacich za odchádzajúcim spojom. Rovnako ako oni i on bol presvedčený že radšej už nikdy nenastúpi do spoja mestskej hromadnej dopravy.
Záchod
Komentuj
4 komenty k blogu
1
hajzelodkosti
15. 4.apríla 2009 12:10
perfektne napisane
4
nebudem sa tváriť, že som pochopila, ale perfektné...nenávidím mestskú hrôzostrašnú dopravu, po dnešku už definitívne... ...kamarát vraví: je nás trápneho štvrť milióna a tlačíme sa v osemnástke
Napíš svoj komentár