„Mám na to prísť? Ako chceš! “ rozkríkol sa do šírej diali na osobu, ktorú nikdy nevidel, ani teraz nie. Vlastne si bol celkom istý, že žiadna osoba ani nejestvuje. Nie v skutočnosti. Možno preto hovoril nahlas. Možno práve preto sa rozhodol nenechať si myšlienky pre seba. Nik tu nie je, pomyslel si.
„Nikto tu nie je, “ prehovoril i nahlas, akoby chcel potvrdiť svoj zámer.
„Nad čím uvažujem? Kde som skončil? Prečo si nespomínam? Tráva... Dážď...“ využíval metódu, ktorú mu kedysi odporučil kamarát pri zabúdaní. Jaro, tak sa volal. Blond vlasy....
„Vlasy.. .To je ono! Havranie vlasy... Havranie ako ja.. .Ako ja....“ opakoval si slová... Plakal. Čo to má znamenať? Ani sa nenazdal stál. Vôbec netušil ako to spravil. Ako to, že sa prechádza? Ako to, že je na poli? Za domom, čo vôbec nepoznal. Avšak bol známy. No ten ktorý mu pripomínal nemal za pozemkom pole. Tmavohnedé dubové dvere boli otvorené. Nad nimi dve okná zatemnené čiernymi závesmi. Neznáma sila ho opätovne zrazila na kolená.
„Čo chceš? Mám tam vojsť? “ pýtal sa a opatrne vstával, čakajúc ďalšiu ranu pod rebrá. Tá však neprišla. Predsa len ho vedie? JE ale neslušné vojsť do cudzieho domu. Vtom začul plač. Tichý, tlmený, ubitý... Zľakol sa, nuž bez akéhokoľvek váhanie vošiel.
„Halo? ! Je tu niekto? “ šepkal pri chôdzi a skúmavým pohľadom prechádzal jednotlivé izby zapadané kúdolmi prachu. Nikde nik. Vyšiel teda po točených, trochu rozvŕzganých starých schodoch na prvé poschodie. Zdalo sa mu, že plač silnie a popritom jeho vlastný plač utíchol. Nevedel ani kedy. Naopak cítil sa akosi silný, ochotný nájsť uboleného človeka. Poskytnúť mu nádej. Nádej, ktorú nemal.
„Ste tu? Prosím Vás, ozvite sa! “ Nič... Len plač, čo sa spolu s krokmi približoval a silnel. Zašiel za roh a uvidel starú ženu, mohla mať tak zo sedemdesiat rokov, ako kľačí nad prázdnou detskou kolískou. Obzrel sa, či neuvidí náznak ženinho smútku. Ako vrátil pohľad späť, do očí mu udrelo, že v strede miestnosti už nestojí kolíska ale škatuľa plná starých vecí. Vecí namiesto zamatovej červenej prikrývky, ktorá predtým zahaľovala mrviaci sa hrbolček. Ako si mohol myslieť, že kolíska je prázdna? Ak osi vôbec mohol myslieť, že tam dáka kolíska je? V tom si uvedomil, že ani žena tam nie je.. .Teda nie, tam kde predtým. Teraz sedela v rohu izby.. Zhrbená, objímajúc si staré zodraté kolená. Triasla sa.
„Ste v poriadku? “ spýtal sa i podišiel bližšie k nej.
„Nechaj ju. Nepočuje ťa. Nevníma ťa, “ vyslovil chlapec spoza neho. Zazdalo sa mu, že ten tam už dlhšie stál, no akosi si ho nevšímal. Neregistroval ho. Akoby nejestvoval. Akoby vôbec nebol dôležitý. Pritom toho chlapca poznal. Blond vlasy spustené po plecia. Nedbanlivý postoj tela, ruky flegmaticky spustené k bokom. Pohľad odolný, no jemný zároveň. Jaro. Kým sa spamätal, že chlapec je jeho najlepší kamarát. Hádam už od škôlky, ten si prisadol k starej žene. Odhrnul jej vlasy z čela a pobozkal na nos, identický tomu jeho. Neobjal ju, nepohladil. Len tam sedel a díval sa. Ona nevnímala jeho, presne ako ho pred chvíľkou sám upozorňoval. Hľadel na nich. Nerozprával, nerozmýšľal. Len sa díval. Díval a pocítil, že mu znovu po tvári stekajú slzy.
Tma.... Svetlo....
„Prídete? “ pýtal sa držiac v rukách čierny mobilný telefón nedávno kúpený za ušetrené peniaze.
„Jasne, len neviem presne kedy. Musím ešte zobrať maminu do Prešova. Ide za sestrou .Tá jej včera volala celá ustráchaná...“ ozvalo sa mu do ucha. No pri tom slove.... Ustráchaná... Zastal mu mozog, nedokázal vnímať, čo mu ďalej Jaro rozpráva. Ustráchaný? Cítil sa tak? Ustráchaný... Má dôvod? Má prečo prestať žiť kvôli podobnému jedinému slovu? Ustráchaný? Je to to prečo už nechce žiť? Žije ešte vôbec? Dýcha? Ustráchaný... Dýcha, uvedomil si. No srdce mu neposkočilo radosťou. Skôr mal pocit, že ho to sklamalo.
Tma... Svetlo....
„Tomáš! Tomáš! Počúvaš ma? “ prerušil ho ženský hlas.
„Prepáč, Katka, čo si hovorila? “ opýtal sa. Hlasnejšie. Vlastne tichšie. Či nie. Bolo to tiché i hlasné zároveň. To meno v ňom vyvolalo... Niečo... Plač? Už dlho nie. Už dlho neplakal. Asi tak ako dlho ľúbil. A on ju ľúbil celým srdcom. Opäť zastal. Prišlo mu až smiešne ako môže zastať, keď leží v posteli snažiac sa zdvihnúť a ísť si namočiť horúcu tvár. Ako sa dostal domov? Kde je žena? Kde je Jaro? Kde je telefón?
„Katka.. .Katka! ! ! “ kričal a ozvena vlastného hlasu mu ostala uväznená v prázdnej mysli. A opäť ten hlas: „ Neboj sa o nás.... Ľúbim ťa! “
V hrdle ucítil hrču. Ustráchaný... Havranie vlasy... Rovnako ako ja... Ako ja.... Katka.... Láska... Slzy... Ustráchaný.... Deň, noc.... Prášky... Ustráchaný.... Deň, noc.... Slzy... Ustráchaný.... strach... Beznádej.... Katka... Jaro.. .Život...
„Nie, život nie! “ vyhŕkol. Cítil sa prázdny. Cítil sa mŕtvy. Bol mŕtvy?
Tma... Svetlo... Obrazy...
„Prvá lopata, za ňou druhá... tretia... Padá hlina“ – smrť.
„Ľúbim ťa. Tak veľmi ako ľúbiť viem. Si šťastie mojich rúk, si vôňa Májových rán. Ľúbim ťa, nie je to iba krásny sen...“ – láska.
„Prečo? Prečo nohy nedržia váhu celého tela? Padám? Padol som...“ – blázon.
„Nechcela by si ísť so mnou... eh... von. Napríklad v piatok? Ak nie, pochopím to, “ – úsmev.
„Za pol hodinku sme u teba. Ľúbim ťa! “ - žiaľ.
„Tomáš! Tomáš! “ vrývalo sa mu do podvedomia... Tomáš? Žeby to bol on? Volal sa tak predsa. Volá sa tak... Ustráchaný.
Tma...
„Tomáš vstávaj! “ prebudil ho hlas mamy. Sen, bol to iba sen, pomyslel si i pretrel vlhké oči. Žena pozorujúca ho spoza dverí, podišla bližšie a objala syna okolo spoteného tela. Cítil beznádej. Prečo? Bol to predsa iba sen. Prečo to teda cítil stále tak intenzívne? Jemne odhrnul mame vlasy z krku, čo ho šteklili na nose. Pred očami uzrel stoličku a na nej pohodené čierne oblečenie. Košeľa, sako, nohavice. Vedľa stála váza s dvoma kyticami ruží párneho čísla.
Plač... Cítil to... Vedel to...
„Stala sa nehoda“ zopakovali sa mu slová z predošlých dní. Cítil to... Vedel to... išli za ním... Prečo to chcel? Jaro.. .Katka.. .Zákruta, kde čaká smrť.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár