Pravdu povediac omnoho radšej by som ostal na univerzite, hoc len sedieť v prázdnej knižnici, hoc len sa prechádzať po zaprášenej ulici. Ostal by som vlastne hocikde len nie tam. Nie medzi tými zdanlivo blízkymi ľuďmi. Nie tam kde jeden vrieska za každú malichernosť. Jeden dostáva facky, však prečo by som za to nemohol. Zase ja. Vždycky som to ja. Postaršia žena sa krčí pri stole kdesi za veľkým upečeným jahňacím mäsom (ktoré je mimochodom tiež jednou z malicherností toho pána. Nuž videli ste už niekedy na vianočnom stole jahňacinu? Ja veru nie. Kým som sa ovšem neuráčil narodiť)
A je tam každým rokom stále ešte jeden človek. V saku, ako inak. Je to mladík veľkých činov. A áno ten mladík si nikdy neotvorí ústa. Mladík prikyvuje. Neustále prikyvuje. Už som spomínal že je to obdivuhodný muž veľkých činov? To len aby ste ho spoznali keď najbližšie spomeniem, že po tej facke nastalo hrobové ticho. To aby ste presne vedeli že ja som funel, matka plakala, otec kričal a on sedel a tupo na nás hľadel. Však ako i inak. A práve preto by som bol hocikde na svete radšej ako tam, kam práve smerovali moje kroky.
No už sa toho veľa zmenilo. Izby vymaľovali na červeno. Ale iba každú druhú stenu. A otec dostal Alsheimera. Bolo to ešte viac na nevydržanie ako predtým. Hlavne ak jediné čo si pamätal bolo zavolať vám každý utorok o tretej ráno, a to bol on presný ako hodinky a zaziapať vám do slúchadla aká ste bezohľadná sviňa. Za tým nasledovalo kto mu zjedol šunku, ale to som už skladal telefón a spal ďalej.
Prichádzam k tomu domu. Desivé. Lístie zo stromov popadalo, ani ten sneh sa neudržal. Všade samá čľapkanica, mokrota, hnusota. No humus. Ako kráčam po schodoch, stále vyššie a vyššie, na nose mi pristane kvapka dažďa. Za ňou druhá, tretia... .Stojím tam až kým nie som premočený na kosť. Nemám odvahu zazvoniť a nie to ešte vojsť.
Ale musím. Ja musím. Ja zvoním. A utekám preč. Tento môj chabý pokus neostal bez povšimnutia, lebo mama otvorila dvere skôr ako som zahol za roh. Mám pocit, že celý ten čas stála za dverami a čakala kedy prídem. Podľa mňa pozerala cez kukátko, dobre videla že tma len tak stojím, a hľadám očami nejaké východisko ako sa celej tej večeri vyhnúť. No neurobila nič, len tam na mňa asi tým okom hľadela a neurobila nič.
Bola to naozaj celkom zúbožená žena. Nemohol som teda inak ako ju podchytiť pod kostrbaté rameno a odviesť naspäť do domu. Vďačne na mňa hľadela a videl som i čosi čo sa jej zatrblietalo v očiach. Nebol to dážď. Slzy. Na tie si veľmi dobre pamätám. Vchádzam dnu. Brácho svorne sedí za stolom a číta najnovší výtlačok novín. Čosi sa ma asi spytuje, no neodpovedám. Je mi zle z tých jeho presne zastrihnutých fúzov. Viem že tma niekde sú a to ich ani nemusím vidieť. Darmo ich ukrývaš, ty hajzel. Aaaaa.. Tu ho máme pána....
„Spíte otecko? “ prihováram sa mu milo, s predstieraným nadšením, tak ako ma to on vždy učil.
„Čuš! “ znela jeho odpoveď. A bol som rád. Aspoň sa s ním nemusím baviť ďalej.
„Mathew! How are you? “ ozvalo sa z kuchyne. Môj drahý braček si teda doniesol novú posilu z toho množstva mileniek. Absolútne neviem čo odo mňa chce, tak len vycerím zúbky a pekne prikývnem. Aj to ma doma otecko učil. Videl som na tej očarujúcej mladej žene, že by sa rada niečo ešte spýtala a „poklábosila si“ no to mi už mama snímala z ramien kabát aby ho odniesla vysušiť do kúpeľne. Išiel som za ňou. Potichu, priam po špičkách, aby si to otec nebol všimol. Keď sme ostali sami, po prvý krát som bol rád, že tu som. Že ju vidím. Bola akousi spásou tejto rodiny. Ale ničilo ju to. Vrásky sa stávali čoraz hlbšími a úsmev čoraz smutnejším i rovnejším zároveň.
„Ako sa máš mami? “
„Dobre Martin, ale vieš otec ma trápi. Minule som mu obed navarila, normálne mäso v omáčke, dobrej rajčinovej, vieš že to viem dobre robiť. Vieš, “ pritakávam. Nie aby mala istotu rozprávať ďalej, istotu v sebe ale i preto, že vedela variť výborne.
„Vieš a ešte k tomu som zemiačiky uvarila. A taká hanba. Taká hanba. Na chvíľku som si zdriemla. Neviem ani ako. A tu počujem ho kričať zo záhrady zídem von a tam ho vidím kľačať na zemi s tanierom, oproti za plotom pán farár a to vieš aký je on striktný, to vieš, “ opäť pritakávam. Nie preto aby vedela že so mňa jej strane ale i preto, že ten farár bol naozaj striktný.
„Vieš a on tam na kolenách ako tam tak sedel. S tanierom vytrčeným a on mu tam rozpráva: Pozrite čo mi tá moja žena, taká sviňa, pozrite čo mi to navarila, suché zemiaky mi dáva, sviňa je to. Do nemocnice ma nezoberie, tak je to. Chce aby som umrel, sviňa je to. S prepáčením pán farár. Och toľká hanba, taká hanba! “ Chytám ju okolo pliec a ona vzlyká. Plecia sa jej natriasajú v kŕči. Hľadím ju voľnou rukou po šedivých vlasoch. V tom prichádza brat. Zastane vo dverách s priblblým výrazom pod tými otrasne zastrihnutými rovnými fúzami.
„Ahoj Martin“
„Ahoj Artur“ zdravíme sa no viac na seba nehľadíme.
„Mama, otec niečo kričal“ otáča sa k mame, ktorá si slzy stihla utrieť do zástery. Bol som jediný kto mal právo ich vidieť. Vedel som to a preto nikdy nič neprezradil. Otcov krik sa stupňoval. Zišli sme všetci radšej dole, bratova milenka nechápavo stála pri gauči na ktorom otec sedel a divo šermoval rukami. Ako nás zbadal s hrozivým výrazom vystrel ukazovák pravej ruky a s neskrývaným pohŕdaním ho namieril na mamu, „TY! To si bola ty! “
„Čo- čo- čo som bola ja drahý? “ spustila jemne a pomaly sa priblížila k posteli.
„TY! TO TYYYY! “ nedal sa vyrušovať ten pán.
„Len som sa ho spýtal, či pije tú borovičku čo som mu doniesol aby ho nebolelo, viete matka! “ priznal sa brat. Hneď som vedel že v tom má zase raz prsty.
„Však ju má, dneska si dal už, “ odvetila ona.
„Ja by som si dneska aj bol dal, len niekto mi celú fľašu vyslopal, však áno! “ rozhorčoval sa pán, pričom obočie sa mu šplhalo až do stropu ako strašne sa snažil zvýrazniť vlastnú úbohosť.
„ale však ju máš pod posteľou, “ nechápavo zahlásila mama a už sa vydala hľadať ju.
„Nie tam nie je! “ skríkol a jednou rukou, jedným silným mávnutím ju skoro zhodil z nôh. Nemohol som sa tomu prizerať, nuž prikročil som k nemu z druhej strany, pričom som stúpil na chvost nášmu kocúrovi a ten sa mi zadrapil do nohy. Bolelo to, tak som ho odkopol rovno do steny. Hneď prestal skučať. Uhýbajúc sa pred údermi pánovej veľkej ruky, narazil som tou svojou na sklenenú fľašu zakotúľanú kdesi až úplne pri stene. Bola prázdna. Asi ju omylom zhodil keď zakopol o koberec ako sa mu to občas stávalo. Nebola zatvorená, všetko vyprchalo pri tej horúcej klimatizácií ktorú si rozkázal mať.
„Tak vlastný syn sem prišiel a vychľastal mi to! Ty malá sviňa. Mohol som umrieť bez toho. Chceš aby som umrel. Ajaaaa... ajaaa.. mám bolesti... ach jaaaaaj. Sanitkuuu....“ simuloval.
Mama okamžite bežala po mobil, strčila mi ho do ruky a ja som sa tváril sa že telefonujem. Otec bol známy na všetkých klinikách s týmito paródiami bolestí, že poň nikto nikdy nechcel prísť. Iba ak im mama slušne zaplatila. Prešla asi pol hodina, čo sme tam pri ňom všetci stáli a počúvali aké sme svine. Okrem Artura samozrejme a jeho milenky, ktorá sa kvôli vlastnej bezpečnosti utiahla na Wc. Presne pol hodina, bol ako hodinky, a spustil znovu.
„Ty malá sviňa, ty hajzel. Chceš aby som umrel. Už od narodenia sa snažíš aby si ma priviedol do hrobu. Au au au.. a teraz vidíš svoju príležitosť ty hajzel že? Sanitku nech mi zavoláš, ani tú si nezavolal. Však si ju nezavolala? “ Nemohli sme mu povedať pravdu. Nešlo to. Nevedel že je chorí. Mama chcela aby umrel v pokoji.
„Zavolal si tú sanitku? “ ručal následne.
„Zavolal“ odpovedám a pokojne si sadám k nemu, aby cítil že ho mám rád. Teda aby som mu nahovoril že ho mám rád. Ale ten asi dobre vedel že nie. Pretože mi na tvári pristála štipľavá facka.
„Si tu hodinu! Najprv mi vychloščeš fľašu, drahú fľašu borovičky od môjho syna. Sanitku mi nezavoláš a ešte aj klameš! ! ! Ty sviňa! “
A nastalo hrobové ticho.....
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tinka246
14. 4.apríla 2009 10:22
uf, to je sila..
2
suhlôasim ze je to sila
je to dobre napisane a velmi putavo inak by som to ani nedocitala
co sa tyka pribehu nechcela by som to zazit
je to dobre napisane a velmi putavo inak by som to ani nedocitala
co sa tyka pribehu nechcela by som to zazit
Napíš svoj komentár