Slová z nej skôr, ako som čakal: „Ahoj Danko. Prepáč, ale Lucka leží v nemocnici. Včera išla so svojim priateľom domov z nejakého koncertu. Havarovali. Rišo sa zabil a Lucka je na tom zle. Pravdepodobne už nikdy nebude hrať.“
„Čo sa jej stalo?“ Zdesene som sa spýtal a Saši s Martinom to takisto nebolo jedno. Naša čiernovlasá a usmievavá gitaristka, autorka hudby našej kapely a pre nás všetkých jej srdce bola v nemocnici. Jej mama hneď povedala: „Prišla o očí. Črepy rozbitého skla ju zasiahli do tváre. Už nikdy nič neuvidí. Už nikdy!“
Oči jej mamy naopak začali roniť ťažké slzy. Saša na tom bola rovnako. Ja a Martin sme skameneli. Horšie to už asi byť nemohlo. Okamžite sme všetci leteli do nemocnice, no nechceli nás k Lucke pustiť. Najskôr tak zajtra.
Dočkali sme sa. Prešli sme prahom jej izby a pozreli na našu priateľku. Oči mala zakryté kusmi gázy a previazané obväzmi. Inak sa zdalo, že sa jej nestalo vôbec nič. Pomaly sme všetci vošli dnu a ja som ju ako prvý pozdravil: „Ahoj Lucka. Prišli sme ťa všetci pozrieť.“
„Ahoj Danko. A kde ste?“ spýtala sa smutne.
„Tu vedľa teba Lucka.“ odvetil som a prešiel som k nej a chytil ju za ruku. Usmiala sa a potom povedala: „Victory“ asi končí, nemám pravdu? Už ma nebudete chcieť naspäť. Kto by chcel slepú gitaristku?“
„Nie Lucka.“ odvetil som potichu, hoci som si len pred chvíľkou myslel, že je skutočne koniec našej kapely. Miesto toho som jej povedal: „Tvoje miesto ostáva stále tvoje. Bez teba by sme už neboli kapely. „Victory“ bez Lucky Jenčovej nikdy nebude. A všetci ťa chceme. Že mám pravdu?“
„Samozrejme“ ozvali sa jednohlasne Saša s Martinom. Až ich to samotných prekvapilo. Lucka sa len bolestne usmiala a povedala: „Som rada, že na mňa myslíte, ale čo ak už nedám zo seba ani tón? Čo ak budem potrebovať vidieť struny? Čo ak už nebudem mať možnosť chytiť správne akordy?“
„Ty to zvládneš Lucka. Ja v teba verím viac než v čokoľvek.“ povedal som pokojne a stisol jej dlaň. Neviem, kde sa vtedy vzalo vo mne toľko viery, no všetko to išlo zo mňa akosi spontánne. Pôvodne sme jej chceli povedať, že ak s nami neostane, končíme všetci. Nikdy by sme si nedovolili nahradiť ju.
Keď Lucku prepustili z nemocnice, pomáhali sme jej maximálne, ako sme mohli. Ja a Saška sme ju viedli pomaly do skúšobne, kúpili sme jej skladaciu stoličku a novú gitaru. Zložili sme sa na ňu. Hoci Lucka mala svoju gitaru, táto bola venovaná z vďačnosti, že je nažive a lásky, ktorú sme cítili k jej prstom, ktoré sa po nej dokázali jemne niesť.
Keď sa prvýkrát do nej oprela a začala hrať, spadli nám sánky. Bola to hra podľa hmatu. Ale tak nádherne chytala tie akordy, že sme neverili, že sa to skutočne splní. Hrala, akoby tie okuliare na očiach nikdy nemala. A usmievala sa. Škoda, že nás nemohla vidieť. Šťastie nás premklo takou intenzitou, že sme ho mohli krájať a rozdávať do chudobných krajín.
Lucka od nás neodišla. Pokračovali sme v čom sme začali. Nahrávali sme tretie CD a pripravovali sa na ďalšie turné. Všetci sme sa strašne tešili. Bol to pocit, aký nemohlo vynahradiť nič na svete.
Keď ľudia prichádzali na naše koncerty a videli slepú Lucku hrať na gitare, cítili sa zrejme rovnako ako my. Každý deň som čítal v našej mailovej schránke chvály a blahoželania a láskavé slová. Keď sme to Lucke čítali, všetci sme sa v skúšobni usmievali.
Jedného dňa mi Saška ukázala zvláštny e-mail, ktorý sme dostali od nejakého Juraja Vargu. Vraj nás videl hrať v Trenčíne v obchodnom dome Laugaricio a rád by nám ponúkol možnosť vydania tretieho albumu a takisto nás pozýval na súťaž rockových kapiel, ktorá sa mala uskutočniť už o dva týždne. Stačilo mu len odpovedať áno a prihlási nás.
Pozerali sme jeden na druhého a uvažovali. Prijať? Odmietnuť? Rozhodli sme sa toto rozhodnutie nechať na Lucku. Nakoniec, všetko v kapele sme prispôsobili jej potrebám. Starali sme sa o ňu, ako najlepšie sme vedeli. A čo nám robilo najväčšiu radosť, stále to bola tá istá Lucka, ktorú sme poznali. Tá čo kedysi videla svojimi hnedými očami celý svet. Nepotrebovala nič iné, než odviesť na pódium, posadiť na svoju stoličku a zapojiť jej gitaru. Ostatné zvládala úplne sama ako vždy“
Jej reakcia nás všetkých ohromila. Otočila hlavou na nás a chvíľku som premýšľal, či nás skutočne nevidí. A potom z nej vyšlo šťastné: „Jasné, že poďme. To zvládneme, nie?“
Úprimne sme sa všetci zasmiali. Stále sa na život dívala s úsmevom. Jej gitara a láska k hudbe jej dávali všetko, čo potrebovala. Nikdy nezabudnem, aká vyzerala byť šťastná.
Ponuku sme prijali a o dva týždne sme už boli v Trenčíne. Vystupovali sme ako poslední. Celkovo nás súťažilo 10. Porota určila tých najlepších. Všetko ostatné už bolo na našich divákoch, ktorý mali na konci súťaže hodinu na to, aby vybrali najlepšiu kapelu. Nakoľko sme nevystupovali ako prví, mali sme čas trošku si obhliadnuť terén. Okrem nás súťažili kapely „Pretty Cool, Picture Of The Day, Good Fancy, Ens, Vetroplach a pár ďalších, o ktorých som nikdy nepočul. Pre každého z nich to bola šanca, ktorá znovu prísť nemusela.
Páčilo sa mi, ako sa k Lucke správali veľmi ohľaduplne. Môj pohľad však upútali chalani, ktorí mali vystupovať pred nami. Išlo o nejakých pop-rockerov, no pri pohľade na ich speváka som mal pocit, že sem ide s pocitom, že nemajú šancu prehrať. Buď vyhrajú GXL alebo nikto. Radšej sme k nim nešli. A zdalo sa, že aj chalani si potrpeli na svoje súkromie. S nikým nekomunikovali a jediné čo ich zaujímalo boli oni sami.
Keď sme boli na rade, opatrne sme Lucke pomohli dostať sa na pódium, usadili ju a zapli jej gitaru. Keď sme boli správne nazvučení, spustili sme. Vybral som Luckinu skladbu „Krídla“, ktorú zložila pár dní po jej návrate domov a bola to podľa mňa najkrajšia pieseň, akú kedy vyprodukovala. Išla priamo od srdca. A keď som videl ako úprimne a s úsmevom hrá a ako diváci prekvapene tlieskajú, mal som dobrý pocit. Ona bola na tom rovnako. Aspoň do chvíle, než si mali prevziať cenu.
Všetko sa tým pokazilo a bohužiaľ keď som hovoril, že tí chalani mi prišli nafúkaní a presvedčení o ich najvyšších kvalitách, neuznali nás ako víťazov. Ich spevák k nám hneď po prevzatí ceny prišiel a povedal: „Trápny playback. Hrala vám vôbec tá gitara? Mám pocit, že dievča vôbec nechytalo akordy. Akoby to držala prvýkrát.“
Lucka zatiaľ nevnímala dianie a rozhodol som sa to využiť a povedal: „Je mi ľúto chlapci, že ste nevyhrali. A nešlo o žiadny playback. Hrali sme naživo.“
„Vážne? Tak nech nám tá vaša slepá gitaristka zahrá niečo teraz. No tak.“ ozval sa posmešne, na čo som len mykol plecami a súhlasil.
Povedal som Lucke, čo sa po nej chce a tá súhlasila. Vytiahla z puzdra svoju gitaru a začala znovu hrať. A čím dlhšie to trvalo, videl som na tvári ich frontmana, že ho ide roztrhnúť od jedu. Keď dohrala, pomaly som povedal: „Ako vidíš, skutočne to zahrala. Je to pre ňu hromada driny, ale zvládla to.“
Zdalo sa, že spevák vôbec nepočúval. A nakoniec povedal: „Vidno. Ale dám vám jednu radu chlapci a dievčatá.“ A skôr, než som mu v tom stihol akokoľvek zabrániť nasilu prešiel k Lucke, vytrhol jej gitaru z rúk a z celej sily ju udrel o zem. Rozlámal ju na kúsky a ja som zdesene pozeral na srdce našej kapely, ktorá pochopila, čo sa stalo s jej nástrojom. Jej usmiaty výraz nahradil pohľad absolútneho úžasu a keby mohla, tak by sa jej oči skutočne rozplakali. Na záver ešte ten grázel prešiel naspäť k nám a povedal: „Prestaňte hrať skôr, než znechutíte ešte viac ľudí.“
V Lucke to vrelo. Nikdy nepocítila takú krivdu. A navyše absolútne pre nič. A nemohla svoj žiaľ dokázať ani slzami, ktoré by jej vytekali spod tmavých okuliarov. Zľahka som ju pohladil po ruke a povedal: „Neboj sa, kúpime ti druhú gitaru. To bude dobré. No Lucka vtedy vstala a z celej sily tomu chalanovi povedala: „Bodaj by si mal tú možnosť aspoň na sekundu byť v mojej koži ti hajzel! Prajem ti to! Aby si vedel, aký je to pocit! Preklínam ťa a nech tvoje oči už nikdy viac nič nevidia! Nech sú tieto minúty tvoj posledný pohľad na svet okolo teba!“
Chalan sa len posmešne zasmial a pokračoval v ceste. Nikdy viac sme už o kapele GXL nepočuli. Jediné čo sa k nám dostalo bola krátka správa prostredníctvom internetu od speváčky Manuely Pavlov, s ktorou sme sa zoznámili na tej súťaži. Povedala, že nakoľko sú chalani z GXL tiež z Martina, má možnosť sa dostať aj k nejakým správam. A prezradila nám niečo, čo nám všetkým, vrátane Lucky vyrazilo dych.
Deň po tom, čo Ivan (tak sa volal ten spevák) Lucku urazil a rozmlátil jej gitaru sa prechádzal po Martine, keď mu odrazu hodil niekto zapálenú petardu priamo pod nohy. Nevšimol si ju a črepiny mu vpálili rovno do očí. Už nikdy nič viac nevidel a z kapely ho vyhodili. Chvíľku to skúšal ťahať nový spevák, no nakoniec skončili a vzdali to.
Bola tá kliatba vtedy skutočná? Neviem. Možno Luckin hnev skutočne zoslal na toho hajzlíka spravodlivý trest a dostal to, čo mu vtedy priala. Aby mohol pocítiť, aké to je byť v jej koži.
Lucke sme čoskoro kúpili novú gitaru. Nebola síce taká istá, ako tá predtým, no jej to nevadilo. Tešilo ju, že sme ju presvedčili, aby ostala. Po Ivanovom výstupe nám totiž povedala, že od nás odchádza. Vďakabohu sme ju presvedčili a ostali sme ako „Victory“ spolu.. Dnes už máme tretie CD-čko a pokračujeme ďalej. Lucka hrať neprestala a ja som spolu s ňou strašne rád, že existuje niečo, čo jej zachovalo krásny pohľad na život.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nicolauska
16. 9.sept. 2011 19:41
pekné
Napíš svoj komentár