-Spadol ti uterák!
-To som rád ...
Stratila sa mi moja nebíčkovo modrá. Prehľadali celú zem. Mars , Venušu ... Urán ... A ona nikde. Bude mi smutno.
Nevedia ju nikde nájsť! Netečú mi práve teraz slzy do papierových topánok! Nie ... O nich už nesmiem prísť.
Thanks a lot!
Predstav si bielu neposkladanú krabicu , ale poskladanú , ako si tak pláva po veľkôm oceáne a v nej sú pastelky. A všetky. Sediem tam a navôkol je voda. A ona sa plaví a plaví a tam. Tam ! Tam trčia modré ponožky . A teraz si to nepredstavuj.
Poskladiajiaj si krabicu , pod a nauč ma skloňovať mužské mená.
Zbožňovaniahodné. Kurva. Kiklop. Miloslav .... mmmmmmm .
Už mi to naozaj nejde.
Myslel som na Občas. Naši spoluobčania si behali po celom „svete“ a mysleli si , že ich sa TO netýka. Teraz by som sa smel smiať na profesorovi Dlhohlavonohom , mojej spolusediacej a bývajúce Elene a aj na „našom“ vodcovi Ottovi II. Ale teraz by to bolo až príliš krásny pocit výhry pri všetkých prehrách nášho národu.
Ba pri konci sveta . Sveta ... Vôd ONI nekončia. To len tí všetci na ktorých som sa smial a smiať sa budem , lenže teraz nemôžem. A ostanem tu sám ? žeby sa mi konečne nikto nesmial ?
Prečo sa na tom smejete! BODKY! Aha , tu sú ďalšie . Aké sú ľúbezné.
Kráčal som si po schodoch s Ivanon , ktorý má biele dredy , biele nohavice a pod nimi čierne trenky a stále si myslí , že ma to priťahuje a zrazu na mňa spadlo niečo ... husté a sladké a pritom kyslé. Všetci sa stále divia ako viem , že ako to chutilo. Ja sa na tom len smejem . Som si vždy myslel , že takéto veci sú proste logické. Mravce v nie celkom upečenom sirupe chutili vždy rovnako dobre. To , že sú to živé bytosti s právom na život pre mňa nemá žiadnu váhu. Veď ja ich mám rád a to právo im predsa neupieram.
Niečo ... niečo ... tak ... nekonečne .... bezbrehé?
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.