Bola to len veľká miestnosť plná lavíc sôch, obrazov a iných vecí. Na niečom čo sa podobalo pódiu stál klavír. Všetko bolo príjemne osvetlené ani nie veľa ani nie málo. Predstavenie sa začalo. Len tak som stála a započúvala som sa do príjemných tónov klavíru.
Očistila som si mysel a proste som vypla. Nemyslela som na nič, mala som zatvorené oči a užívala som si hudbu.
Keď som ich zrazu otvorila tak som ho zbadala cítila som ako keby mnou prešla elektrina a pocítila som chvenie v bruchu, ako keby som tam mala tisíce motýľov ktoré splašene lietali sem a tam. Neuveritelne som na neho hlaďela, zrejme to bolo asi dlhší čas, vytušil že sa niekto na neho pozerá a hladal po sieni kdo to je, keď pristal pohladom na mňa.
Hladeli sme si navzájom do očí keď sa usmial, ešte že som bola opretá o lavicu inač neviem či by som zo sebou nešvihla na zem. Okamžite som sa začala červenať a odvrátila som hlavu s jemným úsmevom som začala okamžite premýšlať o neznámom mužovy. Páčil sa mi, to bolo viac ako isté ale kto to je ?? Nikdy predtým som ho tu nevidela, už som sa nevedela sústrediť na skladby moju mysel zamestnávalo niečo iné, lepšie.
Počas celého "vystúpenia" kde sme boli sme sa na seba ešte pár krát pozreli. Chcela by som ho vidieť znovu, škoda že tieto vystúpenia máme len raz týždenne. Toto sa stalo pred asi tromi týždňami, keď prichádzal po týždni deň ďalšieho vystúpenia veľmi som sa tešila že ho uvidím, nevedela som sa dočkať.
Prišla som na miesto a čakala, netrpezlivo som podupkávala nohou a pozerala pritom na čas. Bola som nervózna pretože meškal, vystúpenie začalo dnes som vôbec nevnímala. Nie on nemeškal on totižto vôbec nedošiel. Povedala by som, že som bola smutná ale to nie je ten správny výraz, bola som sklamaná.
Ďalší týždeň ubehol ako voda, prišiel zase deň "predstavenia" keď som prichádzala na miesto ofina mi stále padala do očí a ja som mala s toho nervy, dnes sa mi nič nedarilo, proste som mala zlý deň a nečakala som že sa mi zlepší. Zase mi padla ofina, naštvane som si ju odhodila keď pár metrov odo mňa prešiel on. Zarazila som sa v polke pohybu a sledovala som ako si ide sadnúť. Nemo som na neho hľadela, už som si nevšímala padajúcu ofinu. Nevedela som sa nabažiť pohľadu na neho, pozrel sa na mňa a zase sa oslnivo na mňa usmial, úsmev som mu nesmelo opätovala. Tak predsa sa našla dáka svetlá stránka v mojom zlom dni.
Ako som sedela tak som sa oprela o chladnú stenu ktorá bola za mnou. Zavrela som oči a začala som zase vnímať jemné tóny klavíru, občas sa mi síce stočila myseľ k neznámemu mužovy, ale nesnažila som sa ho dostať z hlavy. S miernym úsmevom som na konci predstavenia odchádzala domov a tešila som sa na deň keď ho stretnem znovu, ten týždeň si budem musieť počkať...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
depropex
14. 2.febuára 2011 00:31
ako to dopadlo ?
Napíš svoj komentár