Keby moje steny mali nohy,už dávno by tu neboli. Ani sa im nedivím.
Kde sú tie šťastné ,bezstarostné dni detstva,kedy jediným mojim problémom bolo,či má Bárbie nové šaty, a či k nej Ken naozaj pasuje.
A teraz je to všetko preč.
S mladosťou odišla radosť.
A teraz tu ostal len smútok,žiaľ a bolesť. Samá neschopnosť a moje zlyhania. A snaha dokázať si,že ja na to mám! Zmeniť sa. Od špiku kosti, a to doslovne.
Že nikdy nebudem ako Victoria Beckham,už mi to začína byť jasné ale že odplaším od seba mužom ktorých milujem a oni milujú mňa to už je choré. A potom plačem do vankúša ako malá a žijem z momentov ,ktoré som zažila. Áno, spomienky. Tie jediné mi dokážu povzdvihúť náladu z bodu mrazu na jeden stupeň celzia. A ja sa tomu teším. Len škoda,že ten príbeh nepokračuje ďalej,škoda,že o tom IBA snívam. Stačilo by povedať "áno" a mala by som všetko,po čom túžim. Po ňom.
Cnie sa mi.
Po tých mohutných ramenách ,ktoré ma dokážu nežne objať.
Po pevných,teplých dlaniach...
Po jeho vôni...
Po jeho perách...
Po jeho bozkoch a objatiach...
Dala som mu nádej. A odišla som. Ja krava.
A on mi tak veril. Veril v nás. Len ja som nedokázala veriť v seba.
A tak jedinou mojou blízkou dušou je ONA v zrkadle.
ONA vie najlepšie ,kedy budem pripravená. Vlastne ja som.
Psychicky. Moja myseľ,moje myšlienky zakotvia u neho, chcú byť s ním. No Fyzično,to prekliaté Fyzično nie a nie stíchnuť! Chce ma zničiť. Toľko ma pokúšalo,až som podľahla. A čo sa zo mňa stalo?
Som jedna zakomplexovaná troska,naivne túžiaca po láske. Naivne túžiaca po mužovi. Ktorý to skôr či neskôr nadobro vzdá...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár