Agátin obraz -súčastnosť- 3

-súčasnosť-

Bol krásny slnečný deň. Vstal som okolo obeda. Ležal som v posteli a rozhodol sa trochu si polenošiť. Niečo ma uhryzlo! Sakra, to snad ani nieje možné. Čo tu pre boha robia vši? Dom starý , že ledva stojí, dvesto rokov sa tu neupratovalo a v mojej posteli musia byť vši! Zaujímalo by ma tak čím sa tak tí mrňouskovia živia. Aha už viem, mnou. No jasne to som si mohol myslieť, to mám za to že som nechal sprepitné deratizérovi. Oni si to zistili a teraz sami mstia... No nič to, tušim predsa len vstanem. Leňošiť sa nebude, aj tak mi škvrčí v bruchu ako by som tri dni nejedol.
Nohy sa mi prehupujú z postele a ja sa pozerám na obraz predomnou. Stará veranda a zopár schodov. Stromy v aleji a zopár holubov ktoré kŕmi malé dievča. Zvláštne, nikdy som si to nevšimol. To dievča na obraze je to isté ako z včerajšieho a predvcerajšieho dna. Hmm je mi nejak povedomé, určite ho odniekial poznám, ale odkial? Moju úvahu prerušil švrkot v žalúdku. No nič to treba ísť niečo robiť...
Obliekol som sa. Košelu som nechal bokom bola až príliš špinavá, aj na mňa. Otvoril som skriňu a našiel si tenké tričko. Zo zrkadla zotrel prach a skonštatoval, že mi celkom sekne.
Idem sa pozrieť čo budem obedovať. Dvere do špajzi zavrzgaju, nemám to rád, stále ma to desí. Ak tu mám stráviť zvyšok života budem tu musieť upratať. Strašidelné domy už niesu v kurze. Na stene visia pekne klobásy, ked neprší aspoň kvapká, opečiem ju so zemiakmi tých je tu všade dosť. Vedľa šporáku je trochu nakálaného dreva, aspon niečo. Ako malí som z otcom zakladal táboráky, no bolo to už dávno a založiť tento oheň mi trvalo o čosi dlhšie. Ale už horí a klobásky sa pečú. Idem si to tu obhliadnuť, mám ešte čas.
Dalšie dvere čo vŕzgajú, obývačka. Nábytok ako z pedesiatych rokov, časom to musí mať už aj cenu. Prejdem rukov po skriny a zotrem z nej prach. V kúte sa rozprestiera pavucina.
Príde mi to ako ked sme s Alžbetou upratovali tetinu chalupu, to bolo už dávno.
No a potom sa odstahovala z mesta, ževraj odišla aj z vlasti.

Odišla a už sa nevrátila, on o nej už nič nepočul. Žil dalej a snažil sa zabudnúť, zabudnúť ako čerstvý vrah sa snaží zabudnúť na svoju obeť. On nebol vrah, ale zachoval sa zle. Časom si to stále viac uvedomoval a bolo mu lúto čo jej spôsobil. Poslal ju k čertu aj s ich dieťaťom. A to ho prenasledovalo dalej.

Zmietol som ich, pavučiny niesu moje. Šesť nôh a dvanásť očí nič pre ludské cítenie.
Prichádzam k oknu, rukou zotriem prach a cez cistú plochu pozerám z okna. Zopár stromov a holuby nikde, potom už len pšenica.

Odišla z mesta chvílu bývala u babky ale potom sa odstahovala mimo štát, do cudziny. Opustila všetko čo ju s ním spájalo a dokázať konečne zabudnúť. To sa ale nedalo....
Ked mala malá Agáta šesť rokov spáchala samovraždu. Sfúkli spolu sviečky a mamu už nikdy nevidela.

Oheň v kachliach krásne horí, v šporáku počuť praskať drevo. Idem sa pozrieť do záhradky a narúbať dalšie. Vyjdem na verandu a opieram sa o zábradlie. Pri verande pod starým topoľom sedí dievčatko a triedi proso. Ako z obrazu, až na tie holuby tých nikde niet.
Chvílu ju pozorujem až schádzam dole schodmi a prisadávam si k nej. Ignoruje ma a triedi dalej, akoby som tam ani nebol. Posuniem misky bližšie do stredu medzi nás. Pozrie sa na mna, zamračí sa ale nič nepovie. Sklopím pohlad a triedim spolu s ňou. Proso do jednej pšenicu do druhej, odpad hádžeme na zem. Odpozoroval som to od nej, hádam je to správne.


„Dievčatko ako sa ty vlastne voláš? “
Nereaguje.
„Ja som Marián.“
Povedal som pokojným hlasom.
Malé mraky sa na oblohe pohli a nachvíľu sa nám schovalo slnko.

Zmenil sa. Roky ho zmenili. Bol to všedný deň ako jeden z mnohých. Kolega mu oznámil , že ho dole niekto čaká. Prácu nechal tak a šiel za ním. Bol z úradu, zo sociálneho. Mal pre neho niečo dôležité, spýtal sa či by mál na neho chvíľu čas? Ohlásil sa , že príde neskôr a šli na kávu vedľa do reštaurácie.

„Dievčatko prepáč mi to, nechcel som ťa vtedy tak udrieť“
Jej pohlad sa zastavil na mojich rukách.
„Už by som to nespravil, ver mi“
„Ja viem“ Odvetila tichým hlasom.
Usmial som sa.

Pane prepáčte , že vás takto ruším, ale je to naozaj dôležité.
Moje meno je Juraj Bán, pracujem na sociálnom.
„Prosím podte rovno k veci“ posúril som, mám hore kopec práce a nemám čas na nezaplatené faktúry a iné voloviny.
„Dobre pokúsim sa. Hovorí vám niečo meno Agáta Kristejová ? “
Agáta? Tak tú som nevidel dobrých 7 rokov...
„Ano, matne si spomínam. Kedysi sme spolu chodili. Pár mesiacov, nič vážne. Taká letná láska a neskôr to už moc nefungovalo....“
„Prečo, čo je s nov? “
„Už nežije, spáchala samovraždu. Je mi to lúto.“
Čože? Ona a samovraždu! ? To hádam nie.
„A vec sa má tak, že máme jedno nezaopatrené dieťa ktoré má v kolonke otec napísane vaše meno“
„Ale ja nemám dieťa.“
„Vypadá to tak , že ano. Je toto vaše meno? “
„Ano je. ale...“
Ale áno. Och Agáta, odpusť mi to, keby som vtedy bol len vedel , že to takto dopadne. Neublížil by som ti, ty vieš že mám pravdu! Prosím odpusť mi, boli sme mladý a hlúpy, spanikáril som, ja som to tak nechcel ale ty si zmizla a nedala mi šancu to napraviť...
„Kde žila? “
„Východné Anglicko, bola učiteľkou výtvarnej výchovy“
„A čo je s dieťaťom? “
„Alžbeta Kristejová má šesť, pekné dievčatko“ Do rúk mi podal stoh papierov a fotky.
"A chcete odomna, aby som si ju nechal?"
„Viete ste jediný koho má, prišiel som vás o to poprosiť, deti by nemali vyrastať bez rodičov“
„Budeme vás ale musieť kontrolovať, štandardný postup“
"prepačte je to trocha šok, dajte mi čas na rozmysleni"
"Ste jediny koho má, jej starí rodičia už nežijú bud vy, alebo detský domov, je to vaša dcera, ale pochopim ak poviete nie, dnes sa to stáva až príliš často"
„Rozumiem, kedy ju môžem vidieť? “
„Poďte so mnou.“





Mala šesť rokov a takmer neovládala jazyk, vyrastala a žila v inej zemi, doma ju mal sotva týždeň. Nestihol ani vyriešiť opatrovanie na čas kedy bude v práci a tak v práci nebol. S úradmi sa dohodol že ho ako slobodného otca budú chodiť občas navštevovať. Potrebovali vedieť či svoju dcéru nezanedbáva. Bolo mu to trápne ale súhlasil. Práve bol na obede v reštaurácií na okraji parku. Prácu si nosil domov a potreboval odniesť nejaké dokumenty. Rozmýšľal čo jej dnes kúpi keď príde domov. Dnes bola prví deň sama doma, iba na chvíľu, pol hodiny a potom ju mala prísť strážiť sestra. V tom z ničoho nič omdlel, zvalil sa zo stoličky a jeho telo sa skotúľalo sa na zem.

Zdalo sa ako by mi bola chcela niečo povedať, nesmelo zdvihla zrak a mal som pocit akoby sa bola bála.
„Ani ja som ťa nechcela upáliť, ale musela som, bola to mamina vôľa.“ So slzami v očiach. Ledva som jej rozumel.
„A volám sa Alžbetka“ Zahľadela sa mi do očí a po prvý krát sa na mňa úprimne usmiala.
Alžbeta! ? !

-Pád-

V tom som sa prebral.
Okolo mna je skupina neznámich ludí a z hlavy mi stekajú kvapky studenej vody.
„Pane ste v poriadku? Spadli ste zo stoličky a omdlel. Ležíte tu už 15 minút, bál som sa , že nežiejete“
„A kam bežíte? “ Musím ísť za Alžbetkou, musím, musím! Mám predtuchu...
„Stojte mali by ste ísť do nemocnice! Počujete? “
Je to len kúsok, do desať minút som tam. Musím byť rýchlejší, musím.
Šprintujem parkom a potom medzi blokmi domov. Z jedného z nich sa šíri hustý kúdol dymu.
Nestihol som to. V bezvedomí som bol príliš dlho, stačilo len pár minút.
Pri dome už stáli požiarnici a vyberali z auta výstroj.
„Pane tam nemôžete! Okamžite sa vráte! “ Nevšímam si ich.
Pokúsili sa ma zastaviť, vytrhol som sa im a vbehol rovno do horiaceho pekla.
Rozbehol som sa ku schodisku. S jediným cieľom. V tom ma zavalil horiaci trám a schodisko sa zbortí. Rozmazane som videl už len ako ku mne ktosi pribehol a tahal ma odtial von...
Zachráňte ju, prosím zachráňte. Ju, prosím....

Odviezli ho do nemocnice. Ťažký otras mozgu, prasknutá chrbtica a strašne popáleniny. Bolo otázne či vôbec prežije. Po požiari našli ohorené telo jeho dcéry. Vyšetrovanie ukázalo že požiar bol založený úmyselne. Prebral sa až po týždni v kóme a zistil že jeho dcera v dome uhorela. Na stene oproti lehátka mal obraz.

„Sestrička? “
„Á konečne ste sa prebral, ako sa cítite? “
„Prosím vás čo je to za obraz? “
„Venušina pomsta, je veľmi pekný však. Namalovala ho málo známa maliarka Agáta Kristej , toto je môj oblúbený.“ Na tvári sa jej iskrila radosť.
„Tak takto sa mi ty mstíš“ Takmer som šepkal.
Privrel som oči a nikdy viac ich už neotvoril, spím.... už na vždy.

Bol v ňom osamotený dom, dom uprostred poľa.
Okraje mu lemovala topoľová alej...
Pod topoľom kúsok pri verande, hralo sa malé dievčatko.
Triedilo proso, kŕmilo holuby....

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu