chcela by som ti povedať toľko veci...ale nemám odvahu. chcela by som byť s tebou, ale neviem kde si. Chcela by som sa ti vyrozprávať, ale vždy keď sme spolu mi dôjdu slová a mlčím. Neviem prečo to takto je, možno som si ťa len vysnívala a ani neexistuješ, možno si úplne iný, možno sme sa už aj stretli...možno. Raz za čas ma chytí taký smútok, ako keby mi niečo chýbalo, ale neviem čo presne. Niekedy si myslím, že mi chýbaš ty. Chcem byť s tebou, cítiť tvoju blízkosť, počuť tvoj smiech, cítiť tvoje dotyky. Ísť sa len tak najesť, alebo do kina. Chcela by som sa pozrieť do tvojich oči a nevedieť sa odtrhnúť od nich....  viem, pripadá mi to ako klišé, ale čo mam robiť, keď je to tak, keď to tak cítim? Z času na čas ma to prejde, a hovorím si: „preboha zobuď sa ty krava, nemysli naňho už, aj tak z toho nič nebude“. Ale niekedy mi v mojom vnútri slabučký hlas vraví, aby som verila a dúfala ďalej, že to môže dobre dopadnúť, že sa mi splnia moje sny. Som z toho zmätená. Niekedy si myslím, že ma to už prešlo ale keď ťa zrazu zbadám, celým mojím vnútrom prebehne triaška a až ma to zabolí, pri predstave, že by som ťa už nikdy nemohla vidieť. Tak tomu bolo aj minule...myslela som, že je to už preč, že to bol len taký chvíľkový ošiaľ. Prestavala som na teba pomaly myslieť, pomaly sa mi to začínalo fakt dariť...ale až dovtedy, ako si otvoril dvere a vošiel dnu. Vtedy ako by svet okolo mňa prestal existovať a boli sme len my dvaja. Ty si ma nevidel, ale ja teba áno. Nemôžem povedať, že by som bola v tom momente šťastná, bol to taký zvláštny pocit. Bola som rada že ťa vidím, ale zároveň mi to trhalo srdce. Ale prečo je to tak? Prečo to človek nemôže ovplyvniť? Prečo si človek nemôže vybrať čas, kedy ho to zasiahne? A prečo si to dokelu uvedomí až tak neskoro, keď je všetkému koniec? Často rozmýšľam, čo by bolo keby som to mohla zažiť ešte raz....zmenilo by sa niečo? Zmenila by som niečo ja? Mala by som na to aj potom odvahu? A ako by to cele dopadlo. Možno je to takto lepšie. Pre mňa aj pre teba. Možno nie. V tejto chvíli to ale nezistím. To uvidím až neskôr....ale stále mi tej slabulinký hlások v mojom vnútri šepká aby som nestrácala nádej, aby som verila.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
hellium  13. 1. 2008 15:40
myslím, že poznám ten pocit...A ako si už povedala, zistíš to asi až neskôr...Ale držím palce
2 
fotka
m1k3  13. 1. 2008 18:01
Nádej umiera posledná.

A minule som niekde počul, že všetko sa na odbré môže obrátiť nie len v rozprávke, ale aj v bežnom živote

V drvivej väčšine pomáha dostať svoje pocity von zo seba, či už ústnou, alebo písomnou formou

Časom si môžeš vyskúšať vyplniť profil, alebo dať foto do albumu. Alebo je to iba Tvoje druhé ja a nejaký iný nick tu už máš?
Napíš svoj komentár