Vyšla z kúpeľne. Oprela sa o zárubňu jak lacná štetka v country bare, už jej chýbal kovbojský klobúk. Samozrejme, že tak nevyzerala, ale to by nebol Max aby jej miesto komplimentu nepovedal kravinu. Aj v chlapčenskom tričku vyzerala táto ženská úplne úžasne. Max na ňu pozeral jak teľa na nové vráta.
„ Natália, keď sa neobliekaš jak sekretárka v menopauze, nemáš zadrbaný šprti svetrík od kriedy a vlasy v zúfalom cope, tak normálne by som si dovolil povedať, že vyzeráš dobre. Ale to asi robí to moje tričko.“
Natália, symbol nepotrtkatelnosti, bola vyššia baba, štíhla, s malý zadkom a s prsami, ktoré si Max všimol až dnes, takými akurát do ruky, malé pevné. Neboli to zmrzlinové kozy, že keď dáš dole podprsenku, že sa roztečú jak vanilková v lete. Vlastne vôbec nevyzerala nepotrtkatelne. Mala tú výhodu, že sa nemusela maľovať nejak extra moc, bola tak prirodzene pekná, šak to bol anjel v ľudskom tele, jediný hriech, ktorého sa možno v živote dopustila, bolo to, že nadávala Maxovi. Každý deň. Do debilov a idiotov, podľa nálady, keď mala krámy, tak bol kretén. Ale tak Max by vyprovokoval aj mŕtveho, tak sa jej to prepáči.
-„Idiot.“
-„Natália, uvedomuješ si, že my stále len nadávaš? Chúďatko já!“
-„ Za to si môj milý môžeš sám, veď čuduješ sa, keď si ma stále doberáš? Teda dnes si ma doberáš výnimočne, inak ma len urážaš.“
-„A tak vieš prečo? Lebo proste mienim tento maturitný sprostý ročník na tejto škole, prejsť čo najpokojnejšie a bez väčšej námahy, ver mi ja som sem na túto školu nechcel prestúpiť, ale musel som. Víš jaké som mal na to nervy? Proste noví ľudia, noví učitelia. Šeci vedia, že som tu nasilu, nikto mi problémy nerobí, na trojky, štvorky to vytáhnem, vzadu si spinkám, len ty brbleš furt z prednej lavice, že mi šetko prechádza a ja sa musím kvôli teba furt budiť.“ Šak čo si už tela?! A vlastne, všetko to bolo, kvôli tomu, že si mi nechcela odsuhlasiť reprezentáciu školy. Bože, tiež Stiflerkin výmysel, že všetko ohľadom triedy musí schváliť aj predseda. Kokos, šak fotbal je moja láska, čo budem bez toho robiť, ešteže riaditeľ sa ma zastal, lebo konečne mal šancu postúpiť z kraja. A teraz kvôli tebe musím byť týždenník. A sám!“
-„Vieš Max, mňa hnevá, že ty berieš tú dobrotu ostatných ako samozrejmosť, proste si myslíš, že ti ten úsmev, šaškoviny a tie keci, neskutočné keci, o tom jak ty trpíš a vždy si ty tá obeť stačia a všetko ti prejde. Musela som to spraviť, lebo si sa vôbec nezapájal do triednych aktivít a vždy všetko za teba robil Dominko, alebo niekto iný a vždy si bol ku mne odporný. Len preto lebo sa dobre učím a chcem v živote niečo dosiahnuť a netolerujem ti to, že na všetko sereš. Max nie sú všetci ako ty, aj keď ostatní možno nežijú tým podľa teba správnym spôsobom, ale daj im šancu si žiť to svoje, ako oni dávajú šancu žiť si to svoje tebe. A hlavne daj im šancu žiť s tebou, ako oni prijali teba, aby si žil s nimi chápeš?“
Toto už počul milión krát v milión rôznych podobách, nasraným hlasom, zúfalým hlasom, vyčítavým hlasom, rezignujúcim hlasom, ale nikto mu to ešte nepovedal takto, ako by to nazval, tak láskavo.
-„Max, ľudia od teba nepožadujú veci, že by ti chceli ublížiť, ale preto lebo im na tebe záleží.“
-„Tebe na mne záleží?“
Bola v rozpakoch a v tom bol on doma, ženy vedel dostávať do rozpakov, orgazmov a prúserov, ešte mu chýbalo dostávať ich do druhého stavu, potom by sa pokojne už po ňom mohla nazvať aj nejaká choroba, ktorá Vám na istú dobu zaručene dojebe život.
Začervenala sa a už išla niečo povedať, ale Maxovi prišla v tej chvíli tak nádherne nevinná a bezbranná, že sa v ňom ozvalo niečo ako svedomie, tak sa to pokúsil zachrániť, lebo už to asi prehnal a odpoveď, ktorú chcel počuť na tú otázku sa mu už začala podvedome črtať v hlave, takže aby náhodou neodpovedala niečo iné, tak sa to snažil prehodiť na srandu.
-„ Neodpovedaj, to bude naše tajomstvo. Inak mám na teba ďalšiu prosbu, keď si už tu. Naši mi tu nechali maso, nech mám na večer a zajtra čo jesť, rozmýšľal som, že zavolám Súdruhovi, ale tak...“
-„Súdruh, to kto je?“
-„ To je posledný exemplár socializmu s ľudskou tvár a navyše ví perfektne variť a občas sa o mňa postará, keď Maxíka omrzí mäso opečené na panvici, lebo Maxík ví mäso iba na dva spôsoby: opečené a zhorané.“
-„ Max, ty si neni normálny, veď za teba všetko robia iní, veď sa vzchop, ja už chápem, prečo máš len krátke vzťahy, lebo keby s nimi zostaneš dlhšie, tak zistia, že si neschopný.“
-„ Sa nesmej, vidíš aký mám ťažký život.“
Smiala sa na ňom odkedy prišla a nič iné sa pri ňom robiť ani nedalo. Takto ho ešte nezažila. Doma bol úplne iný, v škole bol absolútne sebavedomý a doma to bol taký maminkin miláčik, ktorý je bez mamky stratený, lebo kto by mu utrel mliečko z brady.
-„ Vieš čo normálne mi ťa je ľúto, pomôžem ti. Ale variť budeš ty a ja budem len dávať pozor nech to tu nepodpáliš.“
-„ A čo ideme variť? Ja chcem nech to má štavu, že vieš, dáš si k tomu chleba a ono to môžeš do toho namočiť.“
-„ Mňa z teba asi porazí.“
To že Natálií už tričko dávno uschlo aj dvakrát bolo úplne nepodstatné. Varili, hádzali po sebe, čo sa po sebe dalo hodiť, ona zachraňovala, to čo Max posielal do kulinárskeho pekla.
-„ Natáália, ono to buble? Má to bublať?“
„ Po mne tu zbyde nanejvýš pár dívčích srdcí zlomenejch, pár prázdnej lahví od vína, pár lidí co me proklína.“ Začalo hrať z Maxovho telefónu.
Skurvený telefón. Úplne ich to dostalo do reality. Natália pozrela na hodiny a zhrozila sa.
-„Nóo.“
-„Dójdeš?“
-„Nevím“
-„Ešte je tam?“
-„Áj“
-„A čo?“
-„ Povím ti potom, šak asi teda dójdem.“
-„Dobre teda, ty ..“
-„čau“
Natália sa zberala na odchod. Max mal sto chutí ju chytiť za ruku a nepustiť ju nikdy v živote.
Ani jej sa nechcelo ísť domov. Mala ten pocit, ktorý nepoznala, ten pocit, keď sa človek dostane do stavu, že má pocit, že sú v ňom dvaja ľudia a každý z nich chce niečo iné. Max sa jej zdal úplne iný, najradšej by s ním ostala a postarala sa o neho, počúvala jeho sprostosti a zúfale výkriky, keď sa popálil, alebo keď panvica vydávala rôzne zvuky a Max sa toho bál. Bolo jej s ním proste dobre. Nebol to typ chalana, ktorí proste robí, všetko preto len aby zaujal, aby sa páčil. Takí chalani jej boli odpudiví a len ju znechucovali. Každý chalan sa jej chcel páčiť, alebo jej dával trápne komplimenty. On, on nie, on vôbec nepôsobil, že sa chce zapáčiť, lebo on mal plné ruky práce sám zo sebou. On nemusel zapôsobovať, on bol proste typ, ktorý sa buď páči alebo nepáči, ktorý buď priťahuje alebo odpudzuje. Nikomu sa nevnucoval, buď ho prijmete alebo si naserte. On má dosť toho svojho, aby sa zaoberal vašou priazňou. Niekedy z neho mala pocit, že sa staval do pozície, že ľudia majú bojovať o jeho priazeň. On nič nerobil, on len bol. To sa jej na ňom páčilo.
Vlastne začala mať pocit, že ten obdiv, ktorý mala k jeho osobe aj napriek tomu že ho neznášala sa začal transformovať na to, že ho začína mať rada. Bože dievča spamätaj sa. Veď to je Max. Ten kretén.
-„Ďakujem ti Natália, že si prišla, fakt si mi zachránila život.“
-„Rado sa stalo Max, môžem sa ťa niečo spýtať?“
-„No daj“
-„V škole budeš zase na mna idiot?“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
2. 5.mája 2021 16:16
furt je dobre, starec. co inak, ako sa dari? FRAJERKA POSLUcha?
Napíš svoj komentár