...ale darmo, tato temnota bola pre mňa známa a miestnosť udržiavala svoj obraz v mojej pamäti tak pevne a detailne, že neporiadok v miestnosti, ktorý bol v tejto chvíli neviditeľný, ma rovnako znepokojoval, akoby som ho videl očami.
Vošiel som do temnoty, ale nebola to chladná, tmavá a strašidelná temnota, aká býva v akomkoľvek inom texte, bola to ako aura naplnená pokojom, tichom a tmou, no nijaký fyzik by to tmou nenazval. Z pohľadu očí pozerajúcich smerom k zdroju svetla, bolo vidieť osvetlené len tie časti miestnosti, ktoré boli ideálne na tvorbu prvého dojmu. Druhý dojem nikdy nebol tak podstatný...
Zopár chýb tvorilo špinavé čelo akvária, cez ktoré bolo vidieť rybky naplnené chaosom, akýmsi hnevom k svojim spolužijúcim rastlinkám a menšou nedočkavosťou na niečo, čo pred nedávnom dostali. Samotné čelo akvária nebolo čisté, svojej priehľadnosti odporovali šmuhy zaschnutej vody, akoby sa od šialenosti rýb spotilo a neutrelo sa. Nemuselo - nedostatky čelného skla predbiehali nedostatky vody, rozprúdenej maximálnym výkonom filtra, v ktorej sa vznášali, ako prach rozvírený na najvyššej poličke osvetlenej ranným svetlom, čiastočky pôdy vytrhnuté z pod kameňov znovu neprojektovaných podľa gustu rýb, ktorým sa nikdy záhradný štrk na dne ich životného priestoru nepozdával.
Znovu sa postavila spokojnosť na moju stranu, keďže bolo úspechom, keď sa ryby neskrývali za masívne hory svojho terénu hneď, ako uvideli v horizonte svojho pohľadu niečo neobvyklé. Táto spokojnosť mierne opadla pri zohľadnení faktu, že v miestnosti je tma a rybky moje gigantické telo nevideli.
Skôr ako som sa posadil na svoj trón, dohliadajúc na spokojnosť mojej sestry prírody v malom kvádri vody ohraničenej sklom a plechom, som zamieril zrak cez mriežku klietky na celkom isto živú, ale nehybnú bytosť. V žalostne malej klietke bol zelenkastým svetlom ožarovaný nezvyčajne modrý vták, papagáj, spokojne stojac na jednej svojej nohe, pričom druhú mal zahlobenú do svojej natupírenej srsti.
Otvoril som dvierka, Lorry hneď pochopila, že sa blíži práve moja ruka, ešte stále spiaca podvedome sklonila hlavu, akoby sa ukláňala a mierne roztiahla krídla, ako to zvykne robiť, keď chce, aby som ju hladil. Podložil som pod ňu dlaň, opatrne som jej odlepil pazúriky od jej konárika a ako vrabca bez nôh ju vyniesol z klietky, pričom si ani neuvedomovala, čo sa deje.
Sadol som si do svojho trónu, ona sedela vo svojom tróne medzi mojimi spojenými dlaňami a spolu sme pozorovali súboje listov s Nigrofasciátmi v akváriu, snahu Skalárov preplávať cez sklo ďalej do pre nich čierneho horizontu, lenivosť ťažkého a unudeného Pancierníčka, ktorý sa nemotorne napil trocha vzduchovej bubliny z hladiny vody a znovu padol na dno ako dlhý, človekom vytvarovaný hnedý kameň...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár