Aj tak som nemal čo robiť, takže ma to celkom potešilo - povymazujem somarinky z pc. Ako začať? Hm...
Vtom do izby vtrhla Mima, moja sestra, so stresom zo zlej správy. Hovorí mi: "Filip, Harry ušiel..." Hovorila to v hysterickom pláči, čo ma vždy iritovalo. Harry je náš pes, bežne uteká a vráti sa, keď mi to sestra oznámila takým tónom, tak ma to zvyklo naštvať, šak to bola bežná vec. Tentokrát som nejak intuitívne súcitil, mal som dojem, že to nebol bežný útek, prvá moja predstava bola, že sa asi vážne poranil, ale nemôžeme sa oňho postarať, lebo ušiel.
Nebola to moja vec, tak som súcitne prikývol sestre a pokračoval som vo svojej práci. Mal som skúsenosti, že sa takéto veci väčšinou len zdramatizujú a skutočnosť vôbec nie je taká strašná.
Začal som zapnutím prvého programíka, mal som čas, tak som si obzrel čo vymazujem. Kým sa zapínal, som sa rozhodol, že som to nikdy nepoužil, tak mi to netreba. Akonáhle sa to zaplo, tak som to vypol. Táto celá scéna trvala pár minút...
Znovu do izby vtrhla sestra, ešte s horším pláčom, ktorý bol už vážny, niečo sa stalo. Oznámila, že rodičia nejakým spôsobom ochoreli. Boli niekde preč autom, neviem kde, najskôr len na nákupoch v meste, prvé čo som si predstavil, bola križovatka. Potom som si spätne skontroloval, čo mi sestra povedala: "Ochoreli". Takže to prebiehalo inak. Všetko mi prišlo trošku absurdné, takže som kašľal na detaily, čakal som, kým ju tá melodramatickosť prejde.
Pokračoval som v mazaní programíkov. Klasickým spôsobom, Štart - Ovládací panel - Pridanie a odstránenie programov ... Takto som odinštaloval pár programíkov a hľadal som asi piaty, keď do izby znovu vtrhla sestra tak zničená, že ani nevládala vydať nejaký zvuk.
Postavil som sa a prišiel k nej. Cítil som, že už je niečo veľmi zle.
Nevládala poriadne artikulovať: "ehegeh zomrel"
Nerozumel som nič, ale podľa jej tónu som si domyslel, že niekto zomrel. "Kto?" spýtal som sa a s nejakou podivnou istotou som vedel, že náš pes. Bol starý, takže sa to dalo čakať.
".. ani matka zomrela" odpovedala mi sestra o niečo zrozumiteľnejšie, hoc nevedela vybrať správne slová. Ale pochopil som to, rodičia zomreli...
Nastal mi v citoch nejaký veľký prevrat, emócie už chceli z celých pľúc vykríknuť "ČOŽE???", ale mám taký problém, že pri vysokom alebo priliš hlasnom výkriku nevydám žiaden zvuk. V hlave mi prebiehalo tisíc výpočtov, hneď druhá myšlienka bola, čo bez nich? Nejako som veril, že mi sestra už nepovie nič viac, ani by som si nedovolil, to od nej požadovať. Začal som rozvážne vymýšľať plán, ako to bez nich zvládneme...
Súčasne s predošlými dvoma myšlienkami prišla tretia, ktorá ovládala nervy v končatinách. Zmysly už boli v ťahu, ale ruky sa zdvihali k extrémne silnému objatiu mojej sestry, prišlo mi to ako dokonalý nápad.
Kým som ich zdvíhal, už som sa sústredil len na najbližší plán - čo budeme robiť?
Prvé tri možnosti riešenia:
- Variť bude problém, ale Mima to vie, to je to najmenej, čo by ma malo trápiť...
- Dole je babka, takže zvyšok detstva nás bude vychovávať babka s dedkom, čo nie je úplná výhra (nemali sme ju radi, keď sa o nás mala starať) ale hovoril som si, že to je naša jediná záchrana.
- Posledný nápad mal bleskový efekt...
Nestihol som sa sestri rukami ani dotknúť, keď som zrealizoval môj plán - nejakým mýtickým tušením som dúfal, že to nemusí byť za každú cenu realita. Tak sa zobudím ...
A zobudil som sa ... nadýchol sa a videl som, že je sobota po obede, všade kľud, všetko je tak ako to bolo, keď som pred 20 minútami zaspal...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
jj tiez sa mi zdalo, ze to bude mokry sen. btw. mat taku sestru, odtrhnem jej hlavu a splachnem do zachoda
Napíš svoj komentár
..btw. zdvíhal s mäkkým i