Hral som na base, na sestrinej birmovke... nikto sa mi nácviky nevenoval, až na birmovke mi povedali, že sa mam dať hlasnejšie, lebo na nácviku ma nepočuli. Ta dobre že hovorite, dal som dvakrat tak hlasno ako bolo... a hral som - v strese, že som príliš hlasno som hral tak mierne, aby nedunelo... naznačili mi, že som stale ticho, zvýšil som hlasitosť na maximum, medzitým sa stratil v notách a hral debiliny do konca.
Na konci všetci od horúčavy zdrhli, takže si vravím "nestihli ma zdžubať". Výdem von, pohľadám ich, že nech mi pomôžu vyniesť aparatúru.. nikto nič, ignoracia, že prečo? Hnevaju sa? Odnesiem všetko horko-ťažko sám, 34 stupňov, kilometer cesty, dohromady asi 50 kilogramov... nakoniec si na mňa konečne sestra spomenie a vraví: "Nebolo ťa počuť!" Ta dobre, že som na nacviku zmenil zosilovač, aby neskresľovalo, a ta hlasitosť na prázdnny kostol stačila, no už v kostole bol málo aj maximum...
A pointa - pokazil som všetko, a pokazil som aj to, že som použil nesprávny zosilovať, čo vlastne spôsobilo, že nikto nepočul všetky ostatné chyby - takto som pokazil jednu vec, ale keby som ju nepokazil, teda by hlasitosť bola vyššia (nevadilo by, aj keby dunelo), bolo by počuť všetky ostatné chyby, ktore boli vážnejšie a viac (na každu notu...)
Nič moc úvaha, ale teraz môžem byť spokojný, že kazím všetko, akoby som mal kaziť len niečo...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cortes
12. 6.júna 2010 19:54
a ja som v dychovke furt dáku somarinu vytmolil a nič mi na to nepovedaly, raz sme z kamošom pozde nastúpili a nič nebolo
Napíš svoj komentár