Hneď vedľa kaplnky.
Poťahujem z cigarety,
hľadajúc spomienky.
Rozplývajúce opary vody,
sú opakom mojích myšlienok.
Iba ľúbostné nápevy cvrčkov,
rušia nádherné ticho.
Ticho odpovedajúce na otázku kým som?
Mrak pripomínajúci spiace batoľa,
sa mení časom a možno iba vplyvom mojich myšlienok na kozľa.
Malé mušky zlietajú sa nadomnou akoby cítili zápach hnijúcej duše.
Duše, ktorú chtiac-nechtiac vplyv okolia zabiť musel.
Čierňava nahradzujúca bielučké mraky akoby chcela splynúť s mojimi myšlienkymi.
A tak v tej tme medzi kvapakami dažďa ostávame sami.
Ja, Boh a moje myšlienky,
ležiac vo vysokej tráve,
potichu prosím aby to bolo naveky.
Socha panny Márie díva sa na mňa s otázkou prečo nežijem.
A kvapky dažďa ako slzy tečú jej po tvári,
na jej otázku neodpoviem.
Nie žeby som nechcel ale sám odpoveď nepoznám.
Neviem prečo som natoľko hlúpy ,
že ostal som sám.
Vždy som túžil po tom čo nemohol som mať.
Mnohokrát som zaplakal nad vlastnou hlúposťou,
no nikdy nevedel som sa jej vzdať.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
akurát že by som ho nevedela tak pekne opísať..