no nežijeme tie, ktoré nám dal.
Sviece horiace na hroboch,
napodobňujúce ľudské životy,
nestále ale v zápale pre svoj zmysel,
horia a hasnú,
kôli okoliu ale vždy zmyselne a pre dobrú vec.
Ubíjajúce poveternostné podmienky krátia už tak dosť krátke životy.
Slabučké plamienky skrášľujú hrôzostrašne vyzerajúcu tmu.
Akoby nepríčetné potôčiky vosku zastaví iba smrtonosný chlad.
Teplo vyžarujúce zo žltomodrého plameňa
pripomína teplo objatia,
našich milovaných.
Milovaných, ktorých plamienky už vyhasli,
možno kôli tomu,
že už nemali vosk v ktorom by trávili svoj čas,
možno kôli vetru alebo možno kôli neúprosným kvapkám dažďa.
A možno vyhasli ale plamene iných sviec im vrátilitoľko oslavovaný život.
So slzami v očiach zapaľujeme síru týčiacu sa na konci drevených zápaliek,
síru, ktoráodovzdá plameň tenkému drievku.
Túžime po štastnom konci a pritom zabúdame na úsmevný začiatok.
Zabúdame na sny,
ktoré nám majú pripomínať toľko ospevovanú nádej,
zabúdame a tým zabíjame,
zabíjame posvätné túžby po milovanom ale aj nenávidenom živote.
Láskavé dotyky plameňov sa menia na bolestivé pľuzgiere pripomínajúc,
že aj jemný dotyk dokáže vytvoriř veľkú ranu.
Ale radšej zhorieř ako vyhasnúť.
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Neviem, či som taká precitlivelá, alebo blbá, ale slzy mám na krajíčku
Napíš svoj komentár
Dost dobre napisane len ma trapi ten pesimizmus ... aj ja som pesimistka takze ti neviem dat uzitocnu radu pretoze mne osobne sa to aj tak paci, len dufam ze si ok