Života na rozcestí pod večnou oblohou,
Pocítil som dotyk nežný tvojej drobnej ruky,
A srdce moje prázdne roztĺklo sa námahou,
Keď chvíľu tú prežiarili ohnivé Tvoje vlasy.
Bdiem či sním..? To často pýtam sa sám seba,
Však mojich túžob odvekých stelesnený si sen,
Ku hviezdam vzhliadam a v mysli nosím Teba,
A vedomie že s Tebou už navždy chcem byť len,
Veď svet šedivý veru je bez Tvojej krásy.
Vďaka Tebe lepším než som kedy bol sa stávam,
A s Tebou zdielať chcem radosti i každé trápenie,
Hoc obavu či k Tvojmu srdcu cestu nájdem mávam,
Nezúfaj prosím, však búrka tá čoskoro sa preženie,
A po nej... žnúť budeme citu nášho klasy.
A keď meno moje z tvojich nežných pier začujem,
S výkrikom slasti v noci do tmy šeptané,
Za možnosť s Tebou byť každý deň ďakujem,
Že rád Ťa mám, to do srdca mám predsa tesané,
A do večnosti... tam ponesú sa spolu naše hlasy.
Copyright© Finwaell, 2020
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár