ty sedíš v ňom obínajúc trávu.
Možno chladná, možno zlá si,
že stratila si motýliosť hravú!
Čo cintorín ti povedal je lož.
Nepochovali ho, len utiekol!
Vzajúc si ten naostrený nôž,
mnoho sĺz v tom lese pretiekol.
Utekal si v tom paralélnom svete,
uväznený sám v svojej chybe.
Túžiaci po slepej, bolestnej odvete,
ktorá mnou dodnes hýbe.
Vzal si si to čo som mala,
hodil ma, priam sotil do pekla.
Ja som sa ťa hlúpo vzdala,
slza mi po krvou červenej pere tiekla.
Ja s dúškom vlastnej nehy,
som volala ťa späť.
Čo sú to nekonečné brehy?
Nebuď tmou, nehou svieť.
Vrátil si sa ako para k hladine,
ku mne, blaho-blaho-blaho...
Tie úcty ti so srdcom hradíme,
vyšli nás nesplatiteľne draho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár