Naučila som sa usmiať sa, aj keď som v kútikoch mala slzy.
Naučila som sa, že môj plač nikoho nezaujíma a ľudia ma nechcú vidieť plakať. Nie preto, že by boli z toho smutní. Preto, lebo ich tým obťažujem.
Naučila som sa plač potlačiť.
Naučila som sa znášať zlé zaobchádzanie, naučila som sa žiť s tým, že si ma niekto neváži.
Naučila som sa, že sú ľudia, pre ktorých som naozaj absolútne bezcenná.
Naučila som sa, že niektorí ľudia si nevážia úprimnosť.
Naučila som sa, že som vždy tá vinná, tá, čo veci robí zle, tá, čo za všetko môže. Lebo je ľahšie hodiť vinu na niekoho iného, ako si ju priznať.
Naučila som sa, že ľudia radi ubližujú, cú bezcitní.
Naučila som sa, že ľudí omrzím. Že zmenia svoje správanie. Že ochladnú.
Naučila som sa znášať bolesť, či už psychickú, alebo fyzickú.
Naučila som sa držať na nohách z posledných síl, keď už sa od vysilenia trasiem.
Naučila som sa, že ľudia sú k tomu ľahostajní. Že sú bezcitní. Že im na nikom okrem seba nezáleží.
Naučila som sa. Naučil ma život. Naučili ma situácie, do ktorých som prišla. Naučili ma zamestnávatelia, naučili ma bývalí, naučili ma bývalí spolužiaci a milión iných ľudí.
Skrátka, keď prejde fáza toho, že sa veci snažím riešiť najprv s chladnou hlavou, rozhovorom, pokojne; potom s nervami a hnevom; a potom príde fáza, keď sa zlomím. Rezignujem, je mi do plaču a mám chuť zmiznúť niekam preč, kde budem sama. Plakať.
Ľudia, ktorým dnes na ostatných záleží, ktorí sa nepozerajú iba na seba, ktorí sú empatickí, ktorí pomôžu, ktorých trápi cudzia bolesť, ktorí utrú druhým slzy, vypočujú, ukľudnia, rozosmejú alebo poradia je dnes neskutočne málo. Mám ich okolo seba pár. Priateľa, mamu, dve či tri dobré kamarátky. Sú to pre mňa poklady. Ľudia, za ktorých by som dala život. Kiež by takých bolo viac. Ale možno, keby ich bolo viac, nevedeli by sme si vážiť tých pár pravých a skutočných, ktorých pri sebe máme....
Ospravedlňujem sa Vám za moje citové výlevy. Prišla na mňa dnes rezignácia...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár