Troška nostalgie a detstvo/puberta dnes.

Včera som si pozerala starú krabicu, v ktorej mám odložené kresby a všeličo iné.

Pamätáte sa ešte na "fúkacie fixky"? Ktoré mali také širšie plastové "flúsatko" a keď ste do nich fúkli, robili "vzor" ako sprej?

Pamätáte sa na sadu fixiek, ktoré mali zadný koniec inej farby, ktorý značil, že keď ich prejdete "bielou" fixkou, bude mať to miesto takú farbu?

Pamätáte sa na sadu takých plastových vecí - boli tam rôzne ploské "ozubené kolieska", v ktorých boli všelijaké výrezy, a keď ste to ozubené koliesko dali do plastovej šablóny, do tých výrezov ceruzku, alebo pero a kreslili ste, pričom sa to ozubené koliesko hýbalo v šablóne, vytváralo to rôzne ornamenty?

Pamätáte sa na farbičku, ktorá mala viacfarebnú tuhu?

Pamätáte sa na Gumkáčov, Káčerovo, Chipa a Dale-a (Rýchla rota), na Bol raz jeden život (Táto veta). Na Cow&Chicken, Dexetr´s Laboratory, Power Puff Girls, Johnny Bravo, Ed Edd and Eddy? Na Co je Andy?, Život s Louiem, Psov vyzvědačov, Bojíte se tmy?, Totally Spies, trieda 402?

Pämatáte sa na rozprávku o Nemovi a lietajúcej posteli (Šazamo pyžamóóó! ?

Pamätáte sa na pogy?

Na gumu, cez ktorú sa skákalo cez prestávky?

Na "opac opac"?

Tiež ste sa na preliezkach vešali na tom poloblúku so sprušlami dolu hlavou, na netopiera?

Pamätáte sa na sklenené guličky?

Na stavanie a kopanie všeličoho v piesku?

Na bužírky z ktorých sa plietli kľúčenky?

Na "náramky priateľstva"?

Tiež ste z pevnej linky náhodne volávali na vymyslené čísla a keď to niekto zdvihol, zložili ste a strašne ste sa na tom smiali?

Tiež ste náhodne vyzváňali na zvončeky pod domom a utekali preč?

Chodili ste na detské diskotéky, ktoré boli asi od šiestej do deviatej v nejaakom dome kultúry? U nás taká bývala na valentína, dali sa tam aj dávať lístočky do takej urny, každý dostal pri vchode srdiečko s číslom, ktoré si na seba pripol, a mohli sme si písať rôzne odkazy, ktoré potom "DJ" čítal do mikrofónu

Myslím si, že naše ročníky mali krásne detstvo. Mali sme kamarátov, s ktorými sme si nepísali na FB, ale došli sme k nim pod dom a zazvonili sme im, alebo sme im zavolali na pevnú linku. Hrávali sme dostihy a sázky, Monopoly. Pozerávali sme spolu rozprávky a filmy, chodili na korčule, bicyklovať sa, na kúpalisko, a nie slopať v piatok večer a na žúry.
V zime sme sa guľovali, stavali si bunkre zo snehu, snehuliakov, v lete sme lozili po stromoch, schovávali sa vo vhodných kríkoch, lozili po strechách škôlok...z bazénu sme vždy vyliezli až s modrými perami, drkotajúc sa ako pes, a v zime sme šli domov s komplet mokrými otepľovačkami a vyštípanými červenými lícami, nosmi a ušami.
Nemali sme iPhone-y, iPad-y, dokonca ani mobily. Na počítač (pardón - sstarú 386-tku s modrou tabuľkou zvanou Total Commander sme chodili hrávať akurát tak míny alebo CDmana (packman). Alebo bombermana . Mali sme playstation, kde sme spolu hrávali Crasha Bandicoota, Mortal Combat, rôzne Disney hry, alebo ešte staršie - Segu My sme tam mali Sonica
V škole sme si písali lístočky.

Dnešné deti a pubertiaci majú úplne iné priority, ako my. Ja som rada, že som vyrastala v postkomunistickom povedomí, kde bola stále najdôležitejšia rodina, dobré vzťahy, kamaráti, láska a nie matéria. Som rada, že som vyrastala v časoch, kde tehotnú mamičku, babičku, slepého, či niekoho s barlou pustili si sadnúť, ľudia sa slušne zdravili a usmievali sa na seba. V časoch, kde nás mama mohla nechať hrať sa na ddvore medzi panelákmi, kde na nás videla z okna bez strachu, že nám niekto ublíži, alebo nás unesie. Som rada, že som nebola vyvrheľ, keď mi moji rodičia nekúpili najnovšie výkriky techniky. Som rada, že sme nežili v takom pretechnizovanom svete. Som rada, že som nebola vychovaná tak, aby sa mi zrútil svet, keď nedostanem na vianoce tablet. Tešila som sa z bábik, plyšákov, oblečenia, spoločenských hier....So sesternicou sme šili bárbinám šaty z ústrižkov látky, ktoré nám dala mamina. S bratom sme sa šteklievali, vytláčali sa navzájom z postele zapretí o stenu
Hrávali sme sa čierneho petra.
Pexeso.
Kvarteto.
Smolíčka Pacholíčka.
Človeče, nezlob se.

Som sklamaná, keď dnes vidím 13-14 aj viac ročné "pipky", a "fešákov", ktorí nevedia povedať vetu bez nadávky, ktorí "zááááááťahujú pooooooo Blaváááááácky, nééééééé?" (pritom aj ja som z Bratislavy, a viem rozprávať normálne. A viem že správne sa hovorí "nie" namiesto "ne").
Ktorí nemajú rešpekt pred staršími ľuďmi.
Ktorí sú drzí a nevychovaní, na ulici sa pustia do druhých ľudí (bez strachu, že dostanú po papuli) za to, že na nich zazrú, keď fešáci a fešandy vystúpia z autobusu so spŕškou nadávok ako sedliaci z najhoršieho bordelu a potom sa ešte smejú, akí sú vtipní...
Som sklamaná, keď vidím 15 ročných sopliakov ako pijú a fajčia.
Som sklamaná, keď 12 ročné dievčence riešia make up a chalanov.

Vychovávať deti v dnešnom svete bude kruté a ťažké....

 Blog

19 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu