\"Denník\"

33)



November 2006
„Toto je môj posledný rok na strednej škole a ja si ho vôbec neužívam a nevychutnávam.
Ako keby som všetko vnímala len z rýchlika a mala len hmlisté spomienky na to, čo bolo pred mesiacom, nie to, čo bolo v septembri, keď sme prišli do školy ako maturitný ročník.

No a k maturite a všetkému tomu kolotoču patrí aj stužková.
Áno, aj ja budem kráčať sálou v pekných šatách a ten večer si chcem užiť.
Tešila som sa naň dlho a ešte nemám ani vybrané šaty.
Laura má stužkovú týždeň po mne a tak sme sa dohodli, že si pôjdeme šaty vybrať spolu a aspoň môžeme jedna druhú ohodnotiť.
Ja som veľmi, ale veľmi rada, že sa s Laurou stále napriek tomu všetkému spolu rozprávame.
Naozaj, lebo ja si uvedomujem, že som sa k nej nesprávala vždy perfektne a tak ako by sa kamarátka správať mala a povedali sme si aj škaredé slová a na určitú dobu sme sa odcudzili, ale mám taký pocit, že teraz sa postupne zas zbližujeme a mne sa to páči.

November 2006
1. decembra máme stužkovú a ja mám konečne vybavené všetko čo potrebujem. Neverila by som, že existuje toľko krásnych šiat a s Laurou sme mali vážne problém si nejaké vybrať. Keď sme prišli do toho salóna a privítala nás tam predavačka, vedela, že chceme šaty na stužkovú. Laura mala jasno v tom, že chce krátke šaty, niečo nad kolená a bez korzetu.
Ja som nevedela nič. Ani som netušila akú farbu ani typ šiat, len som chcela radšej dlhé šaty, lebo princeznou môžem byť len raz za čas.
Mali sme toho oblečeného veľa, už mi to začínalo liezť na nervy a keď už aj Laura mala vybrané šaty a ja stále nie, začali ma chytať depky.
Potom mi Laura podala do kabínky ďalšie šaty a ja som si ich vyskúšala, ani som nepozrela čo sú zač. Bolo mi to už jedno.
Keď som vyšla z kabínky a pozrela som sa do zrkadla, vedela som, že tie beriem.
Boli to úzke šaty žltej farby a chrbát mali odkrytý, na ramienka. Jednoduché, žiadny korzet alebo kruhy pod sukňou, iba boli olemované výšivkou z malých goráliek.
„Sú krásne.“ Povedala som Laure a tá sa na mňa usmiala.
„Ja viem dobre vyberať, ešte že som si ich na tom vešiaku všimla.“

Potom sme sa boli objednať ku kaderníčke a kozmetičke a dúfam, že ma premení naozaj na tú princeznú. Už teraz sa na to teším.
„Vlastne s kým ideš na stužkovú?“ Opýtala som sa Laury keď sme išli mestskou.
„Neberiem si partnera, aj tak žiadneho nemám a nebudem si tam niekoho brať len preto, aby som mala partnera. Veď väčšina báb od nás chalanov nemá, tak nás bude asi väčšina bez partnera. Je to naša stužková a ja by som sa musela stále baviť s chalanom, keby tam nikoho nepoznal.“
„Ja idem s Adamom, len sme sa presne ešte nedohodli, nevedel presne ako bude mať v piatok školu, ale ja verím, že nebude mať do večera školu, veď začíname o šiestej a to hádam obetuje nejakú tú prednášku.“
„Ako to, že ste sa ešte nebavili o tvojej stužkovej, veď je to za pár dní.“ Opýtala sa ma prekvapene Laura a ja som zrazu nevedela, čo jej mám odpovedať.
„Neviem, keď ono to všetko tak rýchlo ide, Adam chodí domov už menej, minulý víkend doma nebol vôbec, zostal v škole a tak si iba volávame často a píšeme na nete. Ale to nie je ono, cez počítač alebo mobil ťa nedokáže nikto objať.“

Laura ma objala a potom sa na mňa usmiala.
„Tak ťa aspoň ja môžem objať naživo, keď nie Adam.“
Vtedy som bola naozaj rada, že ju mám pri sebe a začínala byť taká ako predtým.
Pred čím vlastne?
Predtým, než jej chalan nerozmrvil srdce na kúsky...


25. November 2006, sobota
„Trochu ma ešte bolí hlava a tak len ležím v posteli a vôbec sa mi nechce ísť dolu sa naraňajkovať. Teda vlastne ako tak pozerám na hodinky, naobedovať.
Čakám, kedy ma začne mama budiť, že mám ísť jesť.

Včera večer som volala Adamovi a chcela som sa s ním dohodnúť na tom, kedy sa stretneme.
„Ahoj moja.“ Pozdravil ma a ja som počula, že je niekde vonku, lebo bolo počuť autá.
„Ahoj, kde si? Je tam dosť hluk, chcela som sa opýtať čo robíš dnes večer.“
„Dominika, veľmi sa ospravedlňujem, ja nie som ešte v meste, musel som zostať na intráku, prídem až zajtra na víkend domov, teraz čakám práve na bus na intrák.“
„Si mi to mohol povedať, som povedala babám, že nikam s nimi nejdem a čakala som, že prídeš. Veď máš moje telefónne číslo a stačilo zavolať, napísať.“
„Ja viem, je mi to naozaj ľúto, teším sa na teba a preto prídem aspoň na dva dni a do školy pôjdem až v pondelok ráno.“
„Dobre, ale za týždeň mám stužkovú a my sme sa poriadne o tom ani nebavili.“ Povedala som mu.
„Ja viem, ešte ale neviem ako to budem mať v škole, v januári mi začína skúškové a ja mám teraz samé testy a termíny na odovzdanie seminárok.“
„To mi chceš povedať, že neprídeš na moju stužkovú?!!“ To už som zvýšila hlas.
„Nie, to som nepovedal, len neviem kedy v ten piatok prídem domov, to je všetko. Dominika, ja som teraz na zastávke a je tu veľa ľudí, nemôžeme sa o tom porozprávať zajtra?“
„Dobre, mne je to jedno.“ Povedala som mu nakoniec a zas som ustúpila.

Rozlúčili sme sa a ja som zložila.
Bola som tak veľmi nahnevaná a sklamaná.

Zišla som dolu, v kuchyni bola tma a naši sedeli pred telkou a pozerali nejaký dokument. Nemala som záujem sa k nim pridať a tak som len otvorila chladničku a pozrela som sa, čo v nej máme.
Vo dverách bola otvorená fľaša fernetu. Obzrela som sa, či za mnou niekto nestojí, vzala som ju do rúk a napila som sa z nej. Zopakovala som to a potom som začala cítiť teplo v bruchu, fľašku som položila späť presne tak, ako tam bola a ešte keď som išla po schodoch som zavolala Laure.
Keď mi to zdvihla, bolo počuť hluk, ale rozumela som jej kde s babami sú, obliekla som sa a išla som za nimi.

„Ahoj Dominika, čo tu robíš?“ Privítali ma. Vedeli, že som mala byť s Adamom, lebo som im to povedala, keď ma volali von.
„Veľmi ste mi chýbali.“ Zasmiala som sa.
„Zmena plánu, dnes večer som tu len pre vás.“ Dodala som a vtedy prišla čašníčka, objednala som jedno kolo, otec mi dal peniaze, keď videl, že idem niekam von.

Ani neviem kedy som prišla domov. Neviem koľko bolo, ani kedy som zaspala, len viem, že ma bolí hlava a určite nie som jediná, kto je na tom tak isto. S babami sme včera vypili toho viac ako len jedno kolo.
Práve ma volá mama, aby som išla dolu, som zvedavá ako zvládnem zjesť obed, bez toho, že by išiel von .

2. december 2006, sobota
„Adam dokonca aj na moju stužkovú meškal. Keď teda prišiel na víkend domov a stretli sme sa, povedal mi, že v ten piatok, kedy mám stužkovú má ešte nejaký test a nevie ako to bude stíhať aj so spojmi. Bola som naštvaná, ale vedela som, že on s tým nič neurobí a nezmení to a na ten test jednoducho ísť musí.
Doma som sa naplakala dosť a v deň stužkovej som si povedala, že kašlem na to, nebudem si kvôli chalanovi rozmazávať make-up. Musela som sa nejako utešiť.
Zbehlo sa to všetko veľmi rýchlo, ešte pred príchodom rodičov a profákov sme sa celá trieda dali dokopy a na posilnenie si dali pár drinkov a hneď sa nám lepšie škerilo pri príhovoroch.
Keď som sa ešte doma pozrela do veľkého zrkadla, bola som spokojná s tým ako vyzerám, šaty boli nádherné a kaderníčka mi urobila super vlasy. Konečne som sa na seba do toho zrkadla usmiala.
Adam, ten prišiel na našu stužkovú až po oficiálnom programe, videla som na ňom, že sa ponáhľal, ale keď som ho tam uvidela v tom obleku a bledožltej košeli, ktorá ladila k mojim šatám, pocítila som, ako sa mi na tvári automaticky objavil úsmev a oči sa mi rozžiarili. On mi zakýval a ja som pribehla k nemu.
Objal ma a pobozkal na krk.
„Vyzeráš nádherne, Dominika.“ Premeral si ma pohľadom a mňa to potešilo.

Tancovali sme spolu slaďák, po tmavom tanečnom parkete tancovalo ešte veľa ďalších párov a ja som bola šťastná, že len tak môžem Adama objať a byť pri ňom. On ma hladil rukou po chrbáte a potom zrazu zdvihol hlavu a pošepkal mi do ucha.
„Dominika, milujem ťa, tak veľmi a tak naozaj...“
Zostala som zarazená, len som na neho pozrela, do jeho očí, ktoré nežne na mňa pozerali, hlava sa mi netočila z tých fernetov čo som vypila, ale z toho čo mi povedal.
Znovu som ho silno objala, ale jednoducho som mu nedokázala povedať, že aj ja ho milujem.
Milovať...
To je tak silné slovo, ktorým by sa nemalo plytvať a ktoré by sa malo vravieť len raz za život, tej správnej osobe.
A ja som tam stála, na parkete, v tých krásnych šatách, s chalanom, ktorý mi práve povedal, že ma miluje a aj tak mi vyhŕkli slzy do očí. Kiežby to boli slzy šťastia...
Adam si ničoho nevšimol, ani nečakal odpoveď.
Jednoducho som mu to nedokázala povedať, aj keď viem, že ja k nemu cítim to isté. Keby som ho nemala rada, netrápila by som sa tak kvôli nemu a kvôli nám. Len niekedy mám pocit, že sama neviem ako to vlastne je... Áno, myslím na Ivana, často na neho myslím a v hlave mi bežia všetky tie spomienky a zas plačem.
Možno som naozaj divná a ubližujem si sama, ale nedokážem zahodiť minulosť za hlavu a nemyslieť na to všetko čo sa stalo...“



Adam konečne odtrhol zrak od tých stránok a pálili ho slzy v očiach.
Chcel prestať čítať tie slová čo mu tak ubližovali. Ale keď sa pozrel na dátum, vedel, že o chvíľku bude na konci...
Zostávalo mu len málo zapísaných stránok a už len málo spomienok a strán zaplnených všetkým možným.
Za ten čas, odkedy na jeseň našiel denník, spoznal Dominiku tak veľmi, ako počas jej života nemal šancu.
Chodili spolu od Valentína 2004, cez 3 roky a ona ho aj tak dokázala často úplne prekvapiť, ale aj zaskočiť.
Ale najviac ho zaskočilo a prekvapilo to, čo sa dočítal v tom zošite. Keď ho našiel a začal čítať, ani len netušil čo sa dozvie.
Keď sa nad tým tak zamyslel, nevedel, či by ho zas začal čítať, keby sa dal vrátiť späť čas.
Ubližovalo mu, ako čítal o tom, že osoba ktorú miloval ho podvádzala ale aj trpela tým, že on mal na ňu stále menej a menej času kvôli škole a kamarátom čo si tam našiel.
Nikdy si to neuvedomoval, nevedel, ako to berie ona.
Ani len netušil čo budú obsahovať ďalšie stránky, chcel to mať už za sebou a tak sa rozhodol ďalej si ubližovať čítaním niečoho, čo sa mu nikdy nemalo dostať do rúk.

Lenže nikto z nás nikdy nevie čo sa má, alebo nemá stať. Jednoducho sa to stane...


Január 2007
„Ako na nový rok, tak po celý rok?
Ak to platí, tak pomoooooc, zachráňte ma!
Ešte teraz si pamätám na ten Silvester, keď som sa prvýkrát stretla s Adamom.
Tento Silvester to boli 3 roky, odkedy som stretla prvýkrát Adama a ešte teraz si na to presne pamätám.
Tak veľa sa odvtedy stalo, zmenilo a ja mám niekedy pocit, že s tou Dominikou mám už málo spoločného...
Tento Silvester mi Adam sľúbil, že príde domov, aj keď viem, že ho chalani volali, aby zostal a spal u niektorého z nich, keď intrák nie je otvorený. A veľmi dobre viem, že ho to lákalo, možno ešte viac ako Silvester doma so mnou.
Trápilo ma to, ale do ničoho som ho nenútila, len som to na ňom videla a cítila som sa blbo, ako keby som ho tu držala.
Zas sme sa stretli všetci, jedna veľká skupina ľudí a fakt veľa z nich som už dlho nevidela. Všetci Adamovi kamaráti sú niekde na vysokej a tak ich nemám kde vídavať u nás a aj s Laurou a babami sme boli v poslednej dobe spolu trochu menej.
Na námestí sme stretli aj Tomáša s chalanmi od nás z triedy a mňa potešilo, keď som ho videla s Laurou, ako si podávajú ruky a usmievajú sa na seba.
Objala som vtedy Adama a pozerala som hore na ohňostroj. Zas som dúfala, že tento nový rok bude lepši ako ten čo práve končil.

Nebudem si klamať. Bol to naozaj hrozný rok a keď aj tento bude taký istý, nezvládnem to asi už...
Potom sme išli na diskotéku, bolo to tam na prasknutie a keby sme nemali rezervovaný stôl, tak nemáme šancu sa tam po polnoci dostať.
Adam, ten celý večer s niekým smskoval a telefonoval a mňa to začalo štvať a tak som svoj hnev zapíjala fernetom.
A potom, už ani neviem po koľkom fernete zabrzdenom pivom mi začalo byť zle.
Adam, ten nepil, lebo bol autom a tak som si všimla, ako po mne zazeral, kým sme s babami pili a keď ma vonku naplo a Laura mi držala vlasy, pochopila som to...
Sklamala som ho. Zas som ho sklamala a opila som sa, aj keď viem, že on to neznáša, vždy mi to vyčítal, keď ma náhodou videl opitú, alebo mi večer zavolal a ja som bola vonku a trochu sa mi plietol jazyk.
„Myslím, že na dnes máš dosť, ideme domov.“ Chytil ma za ruku, zobral mi veci a posadil ma do auta.
Bola som ticho, vedela som, že keby som čokoľvek povedala, aj tak by som ho len rozčúlila.

Ale to že on rozčuľoval mňa bolo jedno?!! To že na mňa tak dlho sral a celý čas sa tváril, že by chcel byť všelikde inde?
Chcela som zničiť bolesť v srdci, ale spôsobila som si len väčšiu a pridala sa k nej bolesť hlavy a aj brucha...

Zaviezol ma pred dom, chvíľku na mňa pozeral, nič nepovedal, len vyšiel, otvoril mi dvere a odprevadil ma pred dom.
„Zvládneš vyjsť hore schodmi?“
„Hej, nie som malé decko. A naši nie sú doma, išli niekam na chatu s tatkovými spolupracovníkmi.“
„Ale niekedy sa tak chováš.“
Len som vtedy na neho pozerala a nenachádzala som slová.
Točila sa ešte hlava, ale našťastie von zo mňa už nič nešlo.
„Daj mi kľúče.“ Povedal mi a ja som poslúchla, on odomkol a zažal v hale.
Pribehol nám naproti krpec, vrtel chvostom a skákal po Adamovi.
„Ach jaj, sa bojíte, že mu bude vonku zima?“ Konečne sa zasmial. Bolo vidieť ako si toho psa obľúbil, veď ho mám od neho.
„Pozri sa na paničku, tá vyzerá, čo?“ Povedal mu a pozrel sa na mňa.
Ja som sa na neho uškrnula a sadla som si na zem, aby som sa dokázala vyzuť z čižiem. Postojačky som to nedokázala.
Dal psovi do misky jedlo a nechal ho ležať v hale, aj tak jeho búda na záhrade bola len prechodným nocľahom pre nášho psa, ktorý vyzeral všelijako, ale krpec to už dávno nebol, len mu zostala tá prezývka.
Potom ma zobral na ruky a odniesol ma do izby. Bola som mu veľmi vďačná, lebo tie schody ma idú vždy zabiť, keď som opitá a chcem sa dostať do izby.
Počkal kým sa osprchujem a keď som prišla do izby už v pyžame, na stole som mala nachystanú fľašu minerálky.
„Našiel som ju dole v chladničke, budeš ju zajtra ráno potrebovať.“
„Ha, ha, ha.“ Povedala som mu, ale usmiala som sa.

Adam zostal na noc, ležali sme pri sebe a ja som nechápala ako je možné, že ho ten nával zlosti na mňa tak rýchlo prešiel. Hladil ma po vlasoch a pozeral sa na mňa ako zaspávam.
Ráno, keď som sa zobudila bolo už okolo pol jednej a v izbe bolo vyvetrané a mne išla hlava puknúť. Myslela som, že umriem a tá minerálka ma fakt zachránila. Adam práve vyšiel zo sprchy a pozrel na mňa.
„Už ťa takú nechcem vidieť, rozumieš?“
„Dobre...“ Povedala som potichu a tak veľmi som sa hanbila. Uvedomovala som si, ako som to všetko pokazila, ako som ho utvrdila v tom, že naozaj by mu všade inde bolo lepšie.
Prišiel ku mne a pobozkal ma na čelo.
„ja už budem musieť ísť, nepovedal som našim, že neprídem domov a určite sa o mňa boja. Ty lež, aj tak ťa musí hrozne bolieť hlava. Ale keď mám pravdu povedať, tak ti treba.“
Pomaly sa obliekal a ja som ho pozorovala.
„Psa som pustil na záhradu a na stole máš ovocie, myslím, že nič iného do seba aj tak nedostaneš bez vracania a toho bolo včera dosť.“
„Ďakujem, naozaj ti za všetko ďakujem a omlúvam sa.“
„Nemáš za čo, v dobrom aj zlom, veď to poznáš.“ Povedal mi, ale ja som aj tak vedela, že sa hnevá.
Nečudujem sa mu, hnevala som sa aj ja sama na seba. Zas som si ľahla a uplakaná som zaspala ani neviem kedy.
Ako na nový rok, tak po celý rok...

Dúfam, že to nebude platiť...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu