\"Denník\"

36)


Júl 2007:
„Sedela som v záhrade a práve som si kreslila sem do denníka, keď za mnou prišla mama. Ležala som na lehátku a nechcelo sa mi k nej otáčať.
„Ahoj Dominika.“
„Čauko, potrebuješ niečo?“
„Nie, len ti vediem návštevu.“ Povedala mi a ja som sa rýchlo otočila. Práve sa ku mne blížila Laura a ja som nestihla skryť denník.
„Čo to máš?“ Zasmiala sa a chcela mi ho vziať.
„Nič, len zošit, veď vidíš.“ Predbehla som ju a skryla ho pod uterák, ktorý ležal na tráve pri mne.
Laura si ľahla na lehátko vedľa mňa, dala sa do plaviek a zas na mňa pozrela.
„Ty si píšeš denník?“ Zasmiala sa.
„Čo je na tom smiešne?“
„Takže píšeš, priznala si sa. Nič na tom nie je smiešne, len som to nevedela, som si myslela, že denníky už vyšli z módy.“
„Vieš z koho si rob srandu a nie zo mňa.“
„Ale no, neurážaj sa, som nevedela, že si naň tak háklivá.“ Stále som počula v jej hlase výsmech.
„Nie som, len nevidím na tom nič zvláštne, že si píšem denník, pomáha mi to, keď sa môžem niekde vykecať.“
„Ale veď na rozprávanie máš aj mňa, Adama a kamarátov.“
„Ja viem, lenže nie všetko môžeš povedať niekomu.“
„Čo takého mi nemôžeš povedať? Som si myslela, že si vravíme všetko.“
To ma zarazilo, čo som jej na to mala povedať? Nemohla som sa priznať a klamať som jej nechcela. Tak som to nejako zahovorila, ale aj tak som videla, ako Laura celé popoludnie čo bola so mnou pokukuje po tom zošite.

Nikomu sa nikdy nesmie dostať do rúk.
Je tu celý môj svet, moje vnútro, ktoré si tak chránim a aj tak sa mi to nedarí.


A pri tom, už dávno nemám Adama a kamarátov na to, aby som sa mohla niekomu zdôveriť. Tak dlho som sa s nikým úprimne nerozprávala. Asi len moje rozhovory s Ivanom mali zo všetkých rozhovorov v sebe najviac úprimnosti.
Ale už aj z nich sa strácala.
Je to tak lepšie, prečo by som mala niekomu vylievať moje dolámané srdce? Len si povedia, že mám depky, mám sa z toho vyspať a ono to prejde.
Nikto, kto niekedy nezažil ten pocit to nepochopí.
Pocit, keď si zrazu uvedomíte, že ste zostali osamote. Že nemáte komu zavolať, o koho sa oprieť, aj keď vás obklopuje toľko ľudí, pocit, že sa na svet okolo vás, plný farieb pozeráte len cez nejaké tmavé a hrubé sklo.
A keď načiahnem ruku k tomu svetu, popálim sa.
A tak veľmi to bolí.

Je mi smutno.
Tak, ako keď sa človeku cnie po všetkom, čo má rád. Ako keby som prišla o každú maličkosť, drobnosť, ktorá mi dokázala vytvoriť úsmev na perách.
A ja mám strach, že nepríde nikto, aby mi pomohol s tým bremenom, čo nesiem.
V srdci, v hlave i v celom mojom ja...

August 2007
„Tak a je zo mňa už naozaj študentka na ekonomickej škole u nás v meste.
Na tento deň nezabudnem.
Stala som sa väzňom vo vlastnom živote.
To zlomí asi aj toho najväčšieho optimistu.
Keď si spomeniem na to, čo som mohla mať, svoj život a svet, mohla som vypadnúť a ísť na školu, kam som túžila ísť. Zlomilo mi to srdce a sny...

Ale namiesto toho nám prišiel doporučený list zo školy a keď som ho otvorila, bolo tam to, čoho som sa bála.
Že ma prijali a boli tam ostatné papiere na vyplnenie. Mala som sto chutí ich pred otcovými očami roztrhať na márne kúsky, ako to on urobil mne.
Ale zas tak odvážna nie som a len som dnes poslušne nastúpila do nášho auta, viedla som s ním bezvýznamnú konverzáciu a tvárila sa, že je všetko v poriadku.
Ale v sebe som to dusila, cez môj úsmev som skrývala slzy za slnečnými okuliarmi.
On by si ich aj tak nevšimol.
To som zvyknutá, lenže sa nenašiel nikto, kto by si ma zastal. Mama vie ako trpím. Počuje ma plakávať, viem to, lebo keď ide do spálne, počujem ako jej kroky pri mojej izbe zastanú a počúva.
Ale nikdy nevojde, nepríde ma objať, alebo len tak pohladiť, nechá ma plakať a asi si myslí, že svoje trápenie tak dostanem von.
Ale nezazlievam jej to, aj tak by mi jej podpora nepomohla, jedine len psychicky, otec nedá ani na ňu, keď je presvedčený, že rozhodol o mojom živote správne.
A Adam mi stále dohovára, aby som netrucovala, že už to nezmením a mám sa rodičom ospravedlniť za to, ako som sa chovala.
Viem, nechovám sa zrovna ako ideálne dieťa, ale skôr ako urevané rozmaznané decko(aj to som na svoju adresu už počula...), ale neomluvím sa, keď nie som o tom vnútorne presvedčená, že to tak má byť.
Keby som aspoň išla na školu do iného mesta. Mala by som pokoj a voľnosť.

Otec dnes ráno zaparkoval auto pred školou, výnimočne si vzal voľno, čo neurobil ani na moje 18te narodeniny. Lenže teraz vedel, že sama by som tam nešla.
Ja som išla do triedy, kde som mala mať zápis a on zatiaľ išiel za „svojimi známymi.“
Chcela by som aby ma s nimi zoznámil, aby som im mohla pekne poďakovať za skazený život.

Veď je nad slnko jasné, že som tu ako protekčné decko a beriem miesto niekomu, kto na túto školu naozaj chcel ísť a bavilo by ho to tu.
Ja to tam neznášam už po prvom dni. Bola som rada, keď som odtiaľ vypadla, s nikým som sa tam nebavila a otec ma pozval na obed.
Moc som toho nezjedla, bolo mi zle, ešte od včerajška, keď som to prehnala s fernetom a točila sa mi hlava ešte aj ráno.“

30 August 2007, Štvrtok
„Ani neviem prečo som to urobila, ale napadlo ma to ako prvé.
S Adamom sme toto leto vždy keď sa dá, on sa naozaj snaží chodiť z brigády hneď za mnou, toleruje aj moje nálady a ich výkyvy, ale ja aj tak už nemám ten pocit ako predtým.
Žiadne búšenie srdca, vzrušenie, alebo prítomnosť nekonečného šťastia v jeho blízkosti.
Ale je mi s ním dobre, pomáha mi to, lenže ja necítim pocit šťastia, skoro stále. Nie je to len Adamom.
Chyba je vo mne a on sa môže snažiť koľko chce aj tak mám pocit, že to nepomôže.
Zmenila som sa, aj keď to neviem popísať.
Nejako menej vnímam okolie, kto mi čo rozpráva, aké je počasie, alebo či som sama doma, alebo s našimi...
Dlho som to chcela, len som nevedela, že to prináša so sebou sj prázdnotu.

Ale nikdy, naozaj nikdy nezabudnem na to, čo pre mňa Adam urobil, čo pre mňa znamená a koľko mal so mnou trpezlivosti.
Neviem presne popísať čo k nemu cítim v tomto momente, lebo neviem ani popísať čo cítim celkovo.

Keď som dnes sedela v izbe na balkóne, prichádzal ďalší letný večer, bolo ho cítiť vo vzduchu a ja som sedela a pila červené víno.
Kedysi som milovala letné večery. Aj keby som sa mala po meste prechádzať sama. Teraz to vo mne vyvolávala len obrovskú nostalgiu, spomienky v mojej hlave a zbytočné trápenie.
Išla som na wc a keď som prechádzala cez izby okolo počítača, pozrela som na obrazovku a na icq sa práve prihlásil Ivan.
Nepísali sme si spolu cez icq, ale aj tak som si ho nevymazala zo zoznamu.
Ja som si zrazu sadla za počítač a po tak dlhej dobe som mu napísala správu.

Minnie: Ahoj,neviem co prave robis, ani kde si, ale nemohli by sme sa stretnut? Len tak, aby sme vedeli o sebe, ze este zijeme...

Neodpisoval.
Pozerala som na icq v jednom kuse, čakala som, kedy sa mi tam ukáže, že mi odpisuje, ale nič. Zabudla som aj na to, že som chcela ísť na wc.
Tak som sa postavila, odišla som a keď som sa vrátila, prekvapilo ma, že blikala správa.

Ivosh: Ahoj, od teba mi tu teda dlho neblikala sprava. Ja dnes nemozem, som doma a uz je neskoro aby som prisiel za tebou, za otcom sa chystam az predtym nez pojdeme zas do skoly, ale mozem prist zajtra, aspon ho prekvapim.
Minnie: Ja nechcem otravovat, prepac.
Ivosh: Ihned prestan, mna neotravujes, mozeme sa zajtra stretnut, ja ti zavolam ked budem v meste, co ty na to?
Minnie: Dobre, suhlasim, rada ta uvidim, teraz musim koncit. Pa

A odpojila som sa. Nemusela som končiť, len som chcela nejako skončiť rozhovor. Ani neviem, prečo som mu napísala, asi za to môže to moje spomínanie na balkóne, tie všetky myšlienky. Neviem...“


8. September 2007, Sobota

„Nemohla som napísať skôr, aj teraz mám ešte pocit, že to nezvládnem. Zas sa vracať do minulosti.
Bola som s Ivanom. Stretli sme sa na ďalší deň u nás v meste, v parku a mne bolo jedno, kto nás uvidí, už som sa nechcela pred nikým skrývať.
Ale namiesto toho, aby ma stretnutie s ním upokojilo, zas som sa rozplakala, ani neviem presne kvôli čomu, prišlo mi to všetko ľúto, nevydržala som toľko smútku držať v sebe.

Chytil mi zrazu ruku a vložil ju do svojich dlaní. Urobil to s toľkou nehou a opatrnosťou, akú som už dlho nepocítila. Pozrel sa do mojich uplakaných očí a v tých jeho som videla zmes pocitov- strach, smútok a obavy, ale aj lásku.
„Dominika, prosím ťa ako človek ktorému na tebe záleží. Prosím ťa, povedz mi, čo sa to deje a ja urobím všetko čo zvládnem, aby som ti pomohol.“
Pozrela som sa mu do očí a zrazu som nenachádzala slová, ktoré by ho upokojili a zastavili ten nával ľútosti a otázok z jeho strany.

Ja už nikomu neverím. V tomto svete každý hľadí len pred seba, na svoj cieľ a nie okolo seba na ľudí, ktorých má pri sebe.
Neverím, že by mi niekto dokázal pomôcť, neverím, že by mi niekto vôbec chcel pomôcť.
Ale čo bolo najhoršie, bolo to, že ja som mu nedokázala povedať, v čom je problém.
Ako mu to môžem povedať, keď to sama neviem?
Vedela som, že ma pozoruje a čaká čo mu poviem.

„Ivan ja nepotrebujem zachraňovať, plávam sama za seba.“
Videla som na ňom,že podobnú odpoveď čakal.
„Dominika, prečo si okolo seba staviaš veľký, čoraz silnejší a neprehliadný múr?“ Opýtal sa ma a v hlase mal naliehanie.
Ja som ale na tú otázku mala jasnú odpoveď.
„Preto, aby ma chránil pred ranami a údermi z vonku. Aby mi už ľudia tak neubližovali a nevypaľovali ďalej do mňa ten kráter. Preto si ho okolo seba budujem“
Vtedy sa jeho pohľad zmenil, neviem to ani teraz opísať, ale zostal na mňa pozerať a mlčal.
Mňa to znervózňovalo, nevedela som, čo mu beží v hlave a prečo na mňa tak hľadí.
„Poznám ťa tak dlho. Nikoho som si k sebe tak nepustil ako teba a nikto sa mi tak nedostal do života ako ty. A ja si už jednoducho nedokážem predstaviť, že nikdy neuvidím ten tvoj úsmev, ale len plač. Nechcem ťa vidieť trpieť, ja to nemôžem vidieť.“
„Ivan, nehovor to.“ Povedala som takmer pošepky.
„Preboha! Ty to naozaj nechápeš?“ Zvýšil hlas a nechápavo pozrel na mňa.
„Ja ťa milujem a bojím sa o teba!“
„Vieš čo si práve povedal? Milujem ťa sa má vravieť len raz za život.“
„Neboj sa, veľmi dobre si to uvedomujem a v ničom som si nebol tak istý.“

Zostala som tam nemo sedieť a v hlave mi všetko hučalo. Ja som ešte nikdy nikomu nedokázala povedať, že ho milujem.
Ani Adamovi, s ktorým chodím vyše troch rokov a ani Ivanovi, od ktorého som potrebovala jediné.
Aby ma len tak silno objal a ja by som sa cítila konečne bezpečne. Už žiadne slová a ani bozky.
Ale v hlave mi hučali záblesky toho všetkého a tých spomienok.
Z jednej strany Adam ktorý ma hladí po chrbte, tancujeme spolu, ja v tých krásnych šatách a on mi šepká do ucha: „Milujem ťa.“
A z druhej strany sa vynára Ivan, to ako som ho ešte na základnej po prvý raz uvidela, náš prvý bozk, prvé naše milovanie, keď som sa nechala unášať toľkou vášňou, naše všetky rozchody a náhodné stretnutia, to všetko, ako mi pomáhal, ubližoval, ale aj spoznával a chápal...
Všetky tie záblesky sa mi striedali v hlave spolu s roztrhanou prihláškou a hádkami doma...
Cítila som veľký strach, bolesť, zmätok a neistotu. Tak veľmi som sa bála.
„Ja už musím ísť. Ivan, ja už nevládzem, som tak slabá.“Povedala som mu, keď som vstávala.
„Ale...“ Začal a snažil sa zachytiť moju ruku.
Ja som ho prerušila a jeho ruka zostala vo vzduchu medzi nami.
„Už žiadne ale. Nikdy som sa necítila tak vyčerpaná a slabá ako teraz. Nemám síl na ďalšie ale.“
Zostal sedieť a pozeral na mňa. A ja som vtedy uvidela slzy v jeho očiach.
Celú cestu domov som sa ponáhľala a plakala som. Plakali sme obaja, jeden kvôli tomu druhému, ale každý sám... Spoločnosť nám robili len naše vlastné slzy a spomienky..."

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu