Nie všetko sa musí skončiť dobre. Musím si to priznať, život nie je jeden veľký špás a happy end je asi len zriedkavý vedľajší produkt. Včera som si prečítal jednu krásnu vetu – „Čím silnejší človek sa zlomí, tým je viac úlomkov.“ A je tomu tak. Niekto odoláva roky a keď sa zlomí, poskladať čo sa zlomilo a roztrieštilo na milióny úlomkov trvá možno roky. Zlomil som sa? Zlomil! Zlomila ma a ja som sa roztrieštil do nekonečného priestoru ako po výbuchu. Prečo sa to muselo stať mne? Chcem veriť v šťastné konce, chcem, ale neviem. Neviem či ešte niekedy budem. Niekedy je totiž mať nádej horšie ako nemať žiadnu, bolí to viac. Nádej mi hovorí čakaj, buď trpezlivý a pokojný, napĺňa ma niečím čo mi dáva silu, vytrvalosť, úsmev na perách aj v najťažších chvíľach a už jej mám dosť. Bodaj by si bola slaná alebo sladká, aby som ťa cítil na jazyku, bodaj by si bola studená alebo teplá aby som ťa mohol ohmatať, ale ty žiješ len v mojej mysli. Si bez chuti, bez skupenstva a čo je najhoršie, bez dôvodu. Napĺňaš ma, ale ja hladujem, otupuješ, no ja napriek tomu cítim bolesť. Si krutá, lebo tvoje zbrane sú mi milé a rád sa nimi nechám raniť a ty to vieš a zneužívaš. Napriek tomu ťa mám vždy so sebou. Rodíš sa v srdci a žiješ v mysli, no umieraš vo svete. Si silná kým ťa niekto nosí v sebe, parazit, nič viac, ktorý umrie hneď, keď ťa opustí. Živíš ju ty! A predsa to robím rád. Živím niečo čo ma raní a pomaly zabíja. Človek nemusí vykrvácať z veľkej rany, stačí dostatok bodnutí špendlíkom. Koľko ich ešte znesiem? Koľko? Koľko znesiem ešte nádeje v beznádeji?
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
