Dieťa jedného dňa dospeje do momentu,kedy sa chce alebo je nútene trochu sa osamostatniť. Keď prekročíte hranicu pätnásteho roku života,dostanete občiansky preukaz a konečne môžete legálne brigádovať.Moji rodičia mi vždy vraveli,že mi kúpia všetko čo chcem a tak nemusím pracovať.Vraj nech si užijem študentský život,práce budem mať až-až keď vyrastiem.. Pravda,jedného dňa som začala míňať viac peňazí na oblečenie,začala som chodiť na kultúrne akcie a zo školy sa už nechodilo na výlety do Tatier či Slovenského Raja ale do Talianska,Francúzska...a tak prišla chvíľa,keď by boli moji rodičia celkom radi,že niako prispievam do rodinného fondu z ktorého si celé roky čerpám.Peniaze som si zarobiť chcela,no bolo ťažké postaviť sa a ísť hľadať. Po istých udalostiach v mojom živote,kedy som nadobudla pocit toho,že už niesom dieťa,som zašla do jedného hypermarketu,spýtala sa na brigádu a vyplnila prihlášku.Dostala som sa na lahôdky.Vždy som si myslela,že sa tam predávajú koláče,no až potom som zistila,že ide o šunky,klobásy,párky či syry. Bola to moja prvá brigáda, brala som to vážne,trochu som sa obávala svojej prvej smeny. Pracujem na telefon-keď ma potrebujú,zavolajú. Niekedy deň predtým,niekedy potrebujú niekoho narýchlo.. Bola sobota poobede,keď mi zavolali. Niekto im zahlásil,že nemôže prísť..Tak som dostala možnosť konečne ísť ja-mala som sa tam dostaviť do hodiny.Kedže zamestnancov je veľa a skriniek málo,brigádnici si musia ukladať veci na recepcii..od šatne k nej vedie dlhočízna chodba. Prezliecť sa do obrovskej uniformy v ktorej vyzerám smiešne,odniesť si veci, vrátiť sa,nezabudnúť čip..a hor sa do roboty. 5,6,7 hodín.. medzitým polhodinová prestávka,ktorá je požehnaním.Poviem vám,vážiť šunku za pultom nieje žiadna sranda.. Väčšinou je nás tam viac,asi 2-3 normálne zamestnankyne a 2-3 brigádničky. 3 váhy, obrovský mrazák plný šuniek a párok... Neverili by ste,ale pri tejto práci sa dá celkom zadychčať.Napokon,ono to nieje tak ľahké ako to vyzerá. Musíte sa rýchle zorientovať, nasadiť si rukavice,jednou rukou vyberať sáčok,druhou ho roztvoriť a medzitým zistiť kto je na rade,čo chce a koľko toho chce. Vždy trvá kým sa zabehám,potom to už ide ako pomasle. Nejde však len o šikovnosť vašich rúk,ale aj o vaše orientačné schopnosti a o pamäť. vzápätí totižto musíte vo veľkom množstve šuniek nájsť tú správnu, trvá celú smenu kým sa naučíte kde čo je..každý produkt má aj svoj štvorciferný kod,ktorý zadávate pri vážení.Ak ho teda neviete naspamäť,musíte sa vrátit k šunke,pretože za tými štítkami sú zapísané tie kody.. Veru,väčšina zákazníkov nemá pochopenie pre vašu dezorientáciu a preto vás pohľad na 20 ľudí stojacich v rade, ktorý siaha dosť ďaleko,veľmi nepovzbudí. Môj prvý zákazník si kupoval asi 15 druhov šuniek,našťastie bol to mladý muž kolo 20-25 rokov, ktorý videl ako sa stým trápim,a tak zobral aj väčšie množstvo len preto,aby som sa stým nemusela handrkovať. Poviem vám, pri tejto robote stretnete strašne veľa ľudí a koľko ľudí toľko chutí.. Na váhe máme prilepenú pomôcku,kde máme napísane milé frázy, na zákazníkov by sme sa mali aj usmievať. Ja však nemám vrodený úsmev,a bohužiaľ,môj normálny výraz tváre pôsobí absolútne opačne. Rôznorodosť zákazníkov vám zaručí, že sa stretnete s milými ľuďmi,nepríjemnými,ľuďmi rôznej národnosti,náboženstva,farby pleti či apetítu. Osobne mám najradšej tých neutrálnych,ktorý prídu,povedia čo chcú,ja im to navážim,dám a oni odídu. Osobne neznášam staré babky, ktoré celkom radi diskutujú o tom,aká klobása sa hodí do vianočnej kapustnice,pretože sa ma pýtaju ktorá ako chutí. Babky,ktoré už majú čosi odžité a nechápu,že mojou prácou je dať im čo žiadajú v dano množstve, lebo tu niesom odtoho aby som snimi diskutovala o jemnosti klobásky. Určitý typ zákazníkom si vyberá podľa toho na čo je akcia. Raz jedna teta chcela asi 3 plátky šunky.Váha mi to nechcela zobrať,pretože to bolo príliš málo.Jeden ujo raz chcel tlačenku,10deka.Dala som mu tam dve plátky,vážili 20deka. Začal byť nepríjemný,veď chcel len 10.. tak som mu ten jeden jediný plátok zabalila. Najviac si toho berú naši spoluobčania. Keď kupujú tak nie v dekach,ale kilách..ako dobre sa im žije. Tiež nemám rada urážlivých zákazníkov. Raz sa jedna teta urazene postavila so založenými rukami. Spýtala som sa jej čo si želá.Odvetila,že sa mojej kolegyne pýtala na jednu šunku,ale ona jej akosi neodpovedala. Tak som jej povedala,kde tá šunka je a spýtala sa koľko toho chce. Teta jedným okom mrkla smerom k šunke,ohrnula nosom, že ona ju už nechce a odišla. Raz sme mali v akcii pečeňový syr.Žena mi rukami približne naznačila,koľko si toho želá. Prišla som,syr som odrezala.Začala na mňa vrieskať že chcela o centimeter menej, a že to už nechce,tiež odišla. Niektorý pochopia,že nie sme len niaké podradné stroje ktoré vedia na prvý raz nabrať 20deka,a keď sa prihodí 23,kývnu rukou. Iní na vás hnusne zkričia,že si želali 20 deka a nie 23. Nie,nejde o to žeby platili trochu viac.. Tí nespokojní ľudia sú väčšinou pekne a draho oblečení,upravení. Nakoniec vždy,keď sa z roboty vraciam domov si uvedomím,že sa radšej budem učiť a snažiť sa niekam dostať, ako keby som mala navždy ostať pri takejto bezduchej práci,pri ktorej sa vám doslova zastaví život.Ako brigáda je to však skvelé,človek získa experience, no a pravdaže,zisk ťažko zarobených peňazí za prácu vám prinesie dobrý pocit toho,že ste dneska konečne nerobili niečo kontraproduktívne..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kawanabe
23. 3.marca 2011 18:19
Strašne mi to pripomína, keď som robil v obchode s elektromontážnym materiálom Len sme nemali akcie
Napíš svoj komentár