Deň druhý,tretí a štvrtý. Prokrastinácia milovania č.2.

Streda bol deň, kedy som po týždni vkročila na pôdu mojej školy. Moje vlasy cez prázdniny chytili trošku ryšavý tón, ale nečakala som komplimenty (nikdy ich nečakám, lebo chcem sa hlavne páčiť sama sebe). Príjemne ma ale prekvapili. Potrebovala som aspoň miernu zmenu. Samozrejme hneď ráno som myslela na neho a na to, či sa mi vôbec ozve ak sa neukážem na fejsbúčiku. Biologikárka mi dala šancu. Naozaj. Ozajstnú. Opraviť si hnusné a škaredé známky zarobené vďaka môjmu odporu ku genetike. Stretla som sa s mojou naj kamoškou a šli sme na čínsku polievočku. Boli sme spolu síce len chvíľu, no aj tá postačila na vzájomnú výmenu zážitkov a pocitov. Odtiaľ som zamierila rovno na autobusovú stanicu s hudbou v ušiach samozrejme. V periférii som zbadala nejakú známu siluetu. Bol to môj známy, no naposledy som s ním trávila viac času pred dvomi rokmi. Dá sa povedať, že je to najlepší kamarát toho na ktorého sa snažím prestať myslieť. Išiel veľmi rýchlo. Ponáhľal sa a tak som sa rozhodla ísť tiež rýchlo a predbehnúť ho. Podarilo sa mi to, no po pár metroch ma opäť obehol. Bol to taký nemý závod. Ako som tak čakala na autobus pozorovala som ho čo robí. Tiež čakal a telefonoval. Potom sa prechádzal a opäť telefonoval. Myslím, že si ma asi ani nepamätá. Vždy to bol taký ten typ všímajúci si pekné dievčatá. Pravdupovediac odvtedy som sa veľmi zmenila. Prišla som domov a stále mi akosi behal po rozume. Možno preto, lebo v podstate je to fajn chalan. Nikdy som nevedela, že pochádza z bohatej rodiny, lebo sa nesprával ako snob.
Bola som si zabehať a premýšľala tak ako vždy až priveľa. Po behu som si dala sprchu a začala si písať maturitné témy zo slovenčiny. Bolo pol desiatej a zmohla ma únava. Zrazu mi pípla sms-ka od neho s textom: Kde si? Dúfam, že sa nehneváš na mňa. No povedzte mi kto by sa na neho nehneval? Snažila som sa nehnevať, ale keď vám niekto, napíše, že je s vami šťastný ale vždy je tam nejaké ale, a že občas myslí na veci na ktoré by nemal, tak po tomto ostanú len oči pre plač a myseľ plná myšlienok. Na chvíľu som si s ním písala a odvtedy nič. Ani ň. Nemal by muž, ktorý vás ľúbi na vás stále myslieť? Možno sú to len moje predstavy. No snažím sa odpustiť mu to a možno mu pomôcť. Dať mu šancu. Ďalšiu šancu, no občas si pripadám, že len ja sa snažím. Zaspávala som s akýmsi smútkom v duši.
Štvrtok bol tiež fajn. Najmä večer, keď som bola s mojou maminou na koncerte. V našom divadle vystupovala Sima Martausová. Mladá a talentovaná speváčka a gitaristka. Ten koncert ma nabil energiou.
Piatok prebehol ako voda. No ako vždy vstávam s myšlienkou na neho. Som v tom po uši. Priznávam. Možno to bude bolieť a možno nie. Možno to bude ako keď chcete strhnúť leukoplast. Najlepšie je to hneď a nie postupne. Mala som hodinu gitary. Milujem tie hodiny, lebo mám naozaj skvelého učiteľa a v utorok mám výchovný koncert na ktorý sa teším. Budem hrať moju vlastnú tvorbu a tak som zvedavá na reakcie publika. Presne to mi pomáha. Hudba. Vďaka nej žijem.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu