Pochmúrna historka z Kodane...

Milý denníček, táto pochmúrna etuda vzala svoje miesto v tohtoročný deň detí - doteraz som sa im vždy tešil, po tomto roku radšej nepoľavím z pozornosti:

Všetko sa to odohralo v Kodani, na školskom výlete Škandináviou. Po celodennej prehliadke Kodane, návšteve "creepy little mermaid" a jedle v Mc' a Burger Kingu sa naša skupina oddala odpočinku pri partii kariet na trávnatej ploche v závetrí námestia, kde sme sa mali stretávať už o niekoľko minút na vstup do spoločného autobusu k odchodu. Práve som dosŕkaval svoj jahodový shake (teraz mi tie slová znejú výhražne), keď sa moje zadné časti prebudili dosť značným a značne nechceným životom. Bolo to ako keby mi niekto v tenkom čreve zapálil ohňostroj a ten sa teraz dral von mojím rektálnym vývodom ako lososy na ťahu.

Moje inštinkty stlačili obidve polky k sebe na vákuovú vzdialenosť a skúšal som sa (zbytočne) hrať na hrdinu povolením opasku, gombíku na nohaviciach a kŕčovitými macho pohybmi zakryť moje doslova vnútorné tápanie. Bolo to zbytočné. Trhavými slovami som sa ospravedlnil spoluhráčom a trhavými pohybmi som sa začal presúvať k najbližšiemu verejnému wc, naproti cestou cez námestie, kde sa týčili Burger King a McDonald. Z nostalgie som zvolil prvý menovaný a navrch bol ešte 20 metrov bližšie, pričom moja defenzívna línia bola pomaly v červených čislach. Potom som si spomenul, že v Burger Kingu sú WC až na tretiom poschodí a klial som ako pohan, keď som s námahou na schodoch udžiaval zvieračom na uzde prílivy hnedosti. Môj útrpný strednetempý výstup so stiahnutým zadkom a mi poriadne natriasol rúrou a posledných 15 metrov na poschodí pred dverami mi pripadalo ako večnosť.

Dvere odhalili malú, uzavretú miestnosť. Moje nervy boli vybičované na maximum. No mojim trápeniam nebol koniec; ešte len začínali. Po rýchlej obhliadke medzimiestnosti a zistení, že mužské záchody sú zavreté, som bez hanby vbehol na záchody ženské, do polovice na zemi obliate industriálne dôkazy úpadku kapitalizmu. Neriadeným skokotom som dobehol k strednému wc a rýchlym trhom dal dolu, ako som spomínal, už tak napoly rozovreté nohavice, no keď som urobil to isté s mojimi obľúbenými, šedo mriežkovanými trenkami, dotyk čerstvého vzduchu vydráždil môj stonajúci zadok k činom a osr*l som na pol ceste celé trenky, ktoré boli výbuchom tekutej výbušnej zmesi zanesené ďaleko za hranicu možného návratu.

Natiahol som sa po toaletný papier. Na kabínke žiadny nebol. Rozliata voda sa mi začínala vpíjať cez dieru v topánke do ponožky.

Na toaletách, teraz zamorených záhrobným smradom, ďalej prúdili ženy a dánskymi citoslovcami komentovali stav vzduchu. Zvažoval som svoje vyhliadky. Vreckovky som nemal, rozmýšľal som, že skontrolujem v nestráženej chvíli okolité kabínky pre toaleťák. Keď odišla jedna slečinka, nastala moja chvíľa. S nohavicami stiahnutými ku kolenám, ktoré som musel rozvierať, aby nohavice nespadli do gebuziny na dlážke a trenkami v troch štvrtinách nôh, aby sa nedotýkali ani zadku, ani nohavíc, som bleskovo ninja štýlom preskákal do vedľajšej kabínky, ešte zatopenejšej a beznádejnejšej, bez toaleťáku, aby ma nevidela práve vchádzajúca lady. Počítal som dlhé sekundy, než s nesúhlasnými zvukmi odišla von, aby som po ďalšom nervovo a fyzicky náročnom návrate s úľavou zistil, že moja mikina a veci sú stále odložené na splachovači. Trochu som pookrial.

Keď som sa dovtípil, že na týchto wc sa toaletného papieru nedočkám (a ako som preklínal svoju povrchnosť pri voľbe vyprázdňovacieho zariadenia!), vyzrel som v „súkromnej“ chvíli von z mne vymedzeného priestoru. Chvíľu som pozoroval umývadlo. Umývadlo pozorovalo mňa. Mal som čo stratiť? Moja hrdosť bola už veľa krát bitá a znásilnená a toto bola predsa len cudzia krajina. Na druhej strane nemalo zrovna najpriaznivejší tvar a bolo mierne vyvýšené. Predstava, že budem prichytený so zadkom zaseknutým vo vysokom umývadle na nesprávnom wc s všetkými údmi trčiacimi von a smutným pohľadom, mi ale nakoniec prišla príliš pokorujúca, než aby som sa vydal ju realizovať, tak som zavrhol aj túto alternatívu. Dobre som urobil, nakoľko ženy neprestávaly, s pobúrenými komentármi, pravidelne vchádzať a vychádzať von a dnu.

Telefónny mobil som nemal a anglicky vysvetľovať moju chúlostivú situáciu cudzincom sa mi nechcelo, navyše tam vtedy mohol byť niekto známy a nechcel som skončiť s verejným ponížením, stačilo mi moje vlastné, ktorým som sa zožieral.

Situáciu som elegantne premostil spojením príjemného s užitočným. Trenky, ako som spomenul, boli naďalej nepoužiteľné na nosenie, no zachovali si stále väčšinu svojich mnohostránných využití. Pocítil som nádej. Obrátenými trenírkami som z povrchu môjho tela separoval najprv tuhé zložky a potom tekutinu, vyšlo to pomerne presne, za čo som bol vďačný Ódinovi, alebo ktorý severský boh mal prsty v tejto zapáchajúcej afére a trenky (nechcel som s nimi z pochopiteľných dôvodov chodiť po ulici) som preistotu narval do železného boxu vedľa záchodu, aby človek, čo má na starosti výmenu toaletného papiera, spoznal, čo si o ňom myslím.

Keď som vyšiel z tej malej kabínky (steny sa na mňa už rúcali a teplom a smradom som omdlieval), zalial ma hrejivý pocit víťazstva, ďalšia životná kríza za mnou a za chvíľu sa znovu nadýchnem čerstvého vzduchu.

Vtedy som si, denníček, pomyslel, že pre tieto triumfálne pocity, chvíle, keď človek prežíva život na maximum, pre pocit závratného odrazu z dna, pre osviežujúci vzduch a slobodný pocit, hoci momentálne naostro, sa človeku oplatí žiť...

Do autobusu som došiel neskoro. Všetci sa sťažovali, všetci sa ponosovali, no ja som s blaženým pocitom na duši prešiel až na svoje miesto a relaxoval. Nikto z nich tam nebol, nikto z nich nevie, čo to je, byť v nepriateľskej kabínke a nemať papier v časovej tiesni; dnes som vyhral a čo bude zajtra, bude zajtra.

Koniec.

Venované Sabinke, ktorá ma dokopala odovzdať toto ako koncoročný sloh...xD
Ďakujem za pozornosť

 Vyznanie

9 1 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu