„Len poď, len poď“ –doliehalo z úst keď som spomalila, lebo moje krátke nohy, za tými tvojimi mnoho krát nestíhali. Tešila som sa z nového života okolo, z máp posledného snehu, z blata a prvých teplejších lúčov.
Držali sme sa za ruky a do pozornosti dávali každý strom, každé steblo trávy, každý púčik kvetu a ja som sa smiala. Nevládala som, dychčala, no obdivovala krásu. Nebolo to natruc keď som sem tam zastavila, oprela ruky o kolená a zhlboka, rýchlo dýchala. Nebolo to na truc, no málo kedy stíham za ostatnými. Doteraz. A tak som skončila na tvojich ramenách.
„Chyť sa mojich rúk “ – podala som ti svoje malé dlane a obdivovala svet z vrchu. Bola som vyššie ako ty!
Do určeného cieľa, tebou, sme kráčali ešte dlhú chvíľu. Niesla som až do konca. Kde som sa usadila na peň.
Tiekol tam potok a pamätám si, že tiekol pomaly a nesmelo, bol veľmi mierny a to vraj preto, že je jar, že sa všetko ešte len zobúdza, aj voda, čo spala pod ľadom sa zobúdza, a preto žblnká tak potichu. A ja som poslušne sedela na pníku, nohy som vykopávala pred seba a obzerala sa, kam to vlastne chodíš, čo to vlastne robíš. Keď som to vytušila, vyskočila som na nohy a spolu sme s prstami ohmatávali tenké halúzky stromov, až sme si odtrhli tenký vŕbový prútik, ktorým sme švihali do strán a vydávali krásny zvuk. Usadili sme sa blízko seba a vreckovým nožíčkom strúhali, to čo bolo v našich silách, a vo fantázií a v nás.
Mne to samozrejme moc nešlo, ale snaha sa vždy oceňuje. Tebe odskakovali pilinky a v rukách sa ti rodila píšťalka.
Tešila som sa, že ťa budem počuť opäť hrať, ako za mlada, v dedinskej kapele. Vedela som, že svoje husle máš schované doma za skriňou, ja vyčuchám všetko.
Zrazu som počula len dlhé pííísk a píííísk, žiadnu melódiu, ani väčšie, či menšie písk. Od radosti som zatlieskala a nad hlavami nám vtedy preletel kŕdeľ vtákov. Pozorovala som ich vtedy mi napadlo, že sa tu nezjavili len tak náhodou, napadlo mi, že kŕdeľ nad našimi hlavami mal niečo do činenia s píšťalkou, a keď sme sa vracali domov, všimla som si, že sa spod suchých listov pomalými pohybmi vyhrabalo akési škaredé zvieratko, možno tučná jašterica, a potom som si všimla zopár chrobákov. Nebola to náhoda, vravela som si, začali vychádzať až kvôli píšťalke! A bola som nadšená zo života okolo mňa.
Večer, až som šla spať som zatvorila oči a videla som ťa, ako sedíš na pníku a hráš, no nehráš na vŕbovej píšťalke, ale husliach, ktorá sadala prachom za skriňou. Jasne som počula, ako na nej hráš a už to nebol len jeden jediný tón, a zrazu zo všetkých strán začali prichádzať rôzne zvieratá, spod ťažkého listu predral lesklý mlok, z dier v stromoch a v zemi vychádzali chrobáky, zhora zlietali kačky a husi. Všetky zvieratká si posadali do kruhu a počúvali, ako im hráš a ja som počúvala s nimi. Toto sa nám ešte bude hodiť, pomyslela som si, toto sa nám raz zíde.
Nasledujúce dni ma len utvrdili v tom, čo som si zmyslela vtedy pri vode, v ten týždeň začalo všetko ožívať, steblá trávy sa pretlačili pomedzi jesenné listy, hmyz si razil cesty všade naokolo, sťahovavé vtáky kačkali a gagotali, v ten týždeň som videla viac zvierat, než za celú život dokopy, aj veľké, aj malé, čo sa práve narodili a vyliahli a ani mi nenapadlo, že by to mohlo byť inak, že by to nemalo súvisieť s tebou a píšťalkou. Vodili sme sa naďalej po lesoch a po všakovakých chodníčkoch, sledovali nory, aha, tu istotne niečo býva, možno zajačik a možno niečo iné, aha, pozri, stopy, malá srnka, malý jeleň, počuješ to? To je škovránok, a vtedy nebolo pochýb o tom, že som mala pravdu, že som si to správne vysvetlila, že vyšli za zvukom vŕbovej píšťalky.
Prešiel celý rok, celý rok zázrakov. A v januári budúceho roku si zomrela, starká. Bol to smutný a sivý deň. Prišli po teba a odviezli ťa v lesklej rakve, zostala po tebe len rozostlaná posteľ, ktorú už nemal kto upraviť a ešte ozvena tvojho smiechu v izbe.
Izba bola tmavá, v to ráno nemal kto odostrieť, sama som sedela na posteli a pozerala na ornamenty zo záclon, čo na závesy pootláčalo slnko. Pochovali sme ťa v jeden usnežený, smutný deň, stáli sme v čiernom rade pri jame, ktorú neskôr zasypali. Stála som vpredu a vzlykala. Vzala do rúk hrudu zeme a premieľajúc ju medzi prstami, sypala zem ako omrvinky, a tie potom bubnovali o horné veko rakvy.
Spomínam si, že som mala v sebe akúsi nádej, plán, len bolo treba počkať do jari, počkať nejaký ten mesiac, vziať vŕbovú píšťalku a počkať kým všetko opäť vyklíči, veď predsa na jar sa všetko mŕtve opäť dostane na povrch!
Táto jar bude šiesta a ja si na ňu s nádejou opäť počkám.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
25. 6.júna 2014 01:33
toto bol fakt krasny blog... 1 z najkrajsich, co som tu za poslednu dobu cital. este umocneny tym, ze aj ja som prave prisiel z vyletu v nadhernej prirode, cize mi toto vsetko vyvstavalo pred ocami. pises uzasne a urcite by som si od teba rad este nieco precital
Napíš svoj komentár