Na jednej strane chcete, aby niekto prišiel, chytil vás za ruku a povedal, že všetko bude okey, že je jedno, čo ste spravili a spravíte, že ten človek je stále tu, že ten priateľ (myslím tých skutočných priateľov, nie tých, čo máte na facebooku) vás má stále rovnako rád a neodcudzuje. Jeden taký priateľ sa práve učí nemčinu asi tak dva metre odo mňa. A ja stále čakám, kedy príde. A viem, že čaká aj ona. Lebo keď sa niečo je*e, tak obom. Len akosi sme si zrazu vo všetkom vzdialenejšie.
Na strane druhej chcete mučivé ticho, v ktorom môžete potichu vraždiť svoje rozhodnutia, činy, slová. chcete svätý pokoj od každého, kto by vám mohol povedať niečo milé alebo niečo strašne smutné - ako napríklad pravdu.
Keď má človek takéto pocity, je mu úplne jedno, či práve prežil hodinu a pol na geniálnej show, kde sa na chvíľu bavil - naozaj alebo len naoko.
Keď má človek takéto pocity, márne hľadá riešenia.
Keď má človek takéto pocity, tak si jednoducho ide zvrtnúť cigu z pozostatkov najlacnejšieho tabaku, vyjde na balkón a v tme rozmýšľa, či sa vráti naspäť do izby alebo vyskúša, či platí reklamné heslo Redbullu.
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bublanina
27. 11.novembra 2013 23:25
To bolo krásne Aj ja mám dnes taký nahovno deň
2
najlepšie, keď príde deň potom, a lietame si. Nemusíme skúšať skákať z balkóna. Havária je istá ako to, že nám dôjde palivo, tej eufórie života.
Napíš svoj komentár