V ten večer ho nezaujímalo nič, premýšľal len nad udalosťami posledných mesiacov, na letné prázdniny, na dopis z vysokej školy v ktorom mu najväčšia univerzita našej mladej republiky oznámila, že bol prijatý na štúdium, o ktorom takú dobu sníval, na maturity a trápne lúčenie sa s väčšinou jeho bývalej triedy, kedy všetci predstierali ako im bude ľúto a smutno, no v skutočnosti sa všetkým uľavilo. Už dávno sa mali plné zuby. V podstate by mal byť šťastný, no nebol...
Dopil pivo, hodil na stôl mincu, rozlúčil sa s partiou, obliekol si bundu a začal sa vymotávať zo splete šijacich strojov štýlovo prerobených na stoly, pričom si zopár krát udrel nohu o ich kovovú konštrukciu, vraj v írskej krčme írske zvyky... Taká blbosť, chlastať zo šijacieho stroja... Kamarátom jeho odchod príliš nevadil, z americkej ekonomiky plynule prešli na mečiarizmus, jedine čiernovláska posmutnela keď ho videla odchádzať. Keby tak vedela, ako je mu ukradnutá...
Hneď ako vyšiel z krčmy mu do tváre zavanul ľadový vietor. Síce nemrzlo, no septembrové počasie dnes ukázalo svoju vrtošivú tvár a napriek príjemným osemnástim stupňom minulých dní bola zima na umretie. Vytiahol si zips až po krk a vyrazil do ulíc, chabo osvetlených sliepňajúcimi lampami. Míňal skupinky podnapitých výrastkov oslavujúcich ktoviečo... Možno prvý mesiac školy. V závetrí kultúrneho domu si zapálil cigaretu a na zvonenie telefónu dostal takmer infarkt. Žeby predtucha? Keby mal aktivovanú službu na identifikáciu volajúceho, asi by ten prekliaty telefón nezdvihol, no keďže nemal potuchu kto otravuje v takýto odporný večer, stlačil zelené tlačidlo...
,,Ahoj, to som ja, prosím nezlož mi to..." Zjavne preplakaný ženský hlas v telefóne mu spôsobil druhý pokus o infarkt. Bola to ona... Tá, kvôli ktorej je dnešný večer taký odporný. Dnešný večer? Od júna uplynuli tri mesiace, tri mesiace, ktoré len tak-tak prežil bez psychickej ujmy. Celú tú dobu sa ju snažil vytlačiť v hlave niekam nabok... Snažiť sa zastaviť tank holými rukami by bola užitočnejšia činnosť s väčšou šancou na úspech. Keď začul jej hlas, od prekvapenia a tabakového dymu v pľúcach sa rozkašľal. Okamžite sa mu vynorili spomienky na čas, ktorý spolu strávili, na množstvo krásnych zážitkov, no aj na obrovské sklamanie, ktoré sprevádzalo posledné stretnutia s ňou... Sklamala ona jeho, nie on ju, možno keby nebol taký zásadový... Ale nie, idiota zo seba robiť nenechá !
,,Čau, vieš komu voláš? " odpovedal najarogantnejším tónom, akým vedel, napriek tomu, že vedel že vie komu volá, nikdy nerobila veci o ktorých nebola presvedčená že vyjdu... Takmer nikdy. ,,Áno, viem, prosím, vypočuj ma, musíme sa stretnúť a porozprávať" ,,Stretnúť? Porozprávať? Si robíš srandu..." ,,Nie, prosím, uvedomila som si, že čo si mi vtedy povedal bola pravda... Ježiši ja som taká sprostá..." ,,Áno to si a poriadne, desinou roksorom uderená navyše..." ešte pred piatimi minútami by jej to povedal a ešte by sa jej do toho blbého telefónu aj vysmial, či si ten pán dokonalý našiel kenguru, no nemohol poriadne rozdýchať fakt, že spolu hovoria. Po chvíli napätého ticha a dvoch otázkach či je ešte tam odpovedal: ,, Dobre, zajtra o desiatej tam kde naposledy..." ,,Zajtra? To nemôžem..." ,,Tvoja smola, buď zajtra o desiatej pri divadle, alebo toto bolo posledný krát čo sme spolu hovorili..." Položil, odhodil špak a s myšlienkami čiernymi ako tma, čo ho obklopovala vykročil do ulíc nočného mesta v ústrety domovu.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
4
zaujímavé ale mohol by si to členiť na odseky, lepšie by sa to čítalo
5
Opravím to, inak dík za pripomienku, ani ma to nenapadlo To bude tým že to bol pôvodne sloh do školy
Napíš svoj komentár
inak ja neznášam keď chalan mi povie, že kde a kedy a ja poviem že nemôžem a on že buď tam dojdeš alebo smola...
viem sa vžiť grr..