- nechutne pozitívny blog

Dnes je zhruba rok po tom, ako som bol odídený ako nezávislý odborník z politických dôvodov. Práve v tento čas, som stretol svoju niekdajšiu pravú ruku, ktorú pokladám za najtrvácejší úspech svojho pôsobenia.

Pamätám sa na veľké oči pri nástupe. Na čisto nacionalistickú emóciu služby krajine a národu tým, že v tejto zasranej infraštruktúre zamedzím korupcii a zefektívnim vynakladanie prostriedkov. Veta, čo som hovoril podriadeným bola "Viete, každé euro, čo odjebeme alebo ujebeme niekomu bude chýbať na stole. Nie je tu nič také, ako zločin, či chyba bez obete. Robíme s obrovskými vecami a naše chyby sa odrazia na všetkom..." Ľudia, ktorí najviac pritakávali sa ukázali byť zradcami a obrátili kabát, akonáhle došlo k zmene.

O tom však nechcem hovoriť. Môj čas tam mi zlomil srdce natoľko, že som napriek vzorovému CVčku a sľubnej ponuke vyššie odišiel zo štátnej sféry úplne a reminiscencia bolí... a ozveny sklamania z mnohého, čomu som veril pretrvávajú.

Chcem však napísať o nej.

Prvé dni svojho pôsobenia som zasvätil tomu, že som sa individuálne porozprával s každým podriadeným. Kládol som otázky a nechal som ich hovoriť, jednak aby som pochopil, čo presne robia, jednak aby som získal feel pre to, ako myslia.

Ľudia boli veľmi neutrálni a rezervovaní a nehovorili veľa konkrétneho, či zaujímavého.


Keďže v deň týchto pohovorov mala služobku, mal som s ňou rozhovor až na ďalší deň a zostal som prekvapený a nadšený. Prejavila záujem a porozumenie a snahu, ktorá zrkadlila niečo, čo som chcel dosiahnuť tiež. Niečo zmeniť. Zanechať stopu... obrátiť to k lepšiemu.

Vyčlenil som ju z hierarchie môjho oddelenia spod jej vedúceho a dal jej funkciu priamo podo mnou. Čo ju evidentne potešilo, keďže presne z dôvodu, že premýšľa mala byť pred tým vyhodená.

Po pár týždňoch som prvý krát pocítil niečo, čo nemalo precedent: Otcovské pocity. Pripadala mi ako dcéra, aj keď bola len o 5 rokov mladšia a chcel som ju vidieť rozvíjať talent a rásť, čo som u nej aj videl. Stali sme sa niečim iným, ako len šéfom a podriadenou. Boli sme spojencami a kamarátmi a implicitne som ju vnímal, ako svoju chránenkyňu.

Bola šikovná, inovatívna, spoľahlivá a usilovná a zo všetkých ĺudí, ktorých som videl počas pôsobenia kvitnúť z jej rozvoja som mal najautentickejšiu radosť.

Uskutočnili sme fajn veci a naplánovali ešte lepšie a potom prišli zmeny a musel som odísť.

Pokiaľ sa mnohí, ktorým som pomohol tvárili, že so mnou veľmi nesúvisia lebo sa báli následkov, čo by to mohlo mať pri novom vedení a jeden človek sa ukázal byť potkanom, ktorý celý čas pracoval v skutočnosti pre niekoho iného a pre svoje vedľajśie projektíky, ona, keď som odišiel, sa rozplakala.

Aj po roku si spolu píšeme, rozprávame, občas sa stretávame a vedela o všetkom podstatnejšom, čo sa za ten čas udialo. Aj keď už nie som človekom, ktorým som bol a stratil som vieru v mnohé veci, získal vieru v iné, som naďalej šťastný jej rastu, aj že tam pretrvala a pokračuje v dobrej práci... (Aj keď v konečnom dôsledku zbytočnej.)


Keď mi ponúkli späť moju starú pozíciu, bola jediným dôvodom, prečo som na zlomok sekundy premýšľal, či to nevezmem.

Som šťastný, že existuje.

Po dnešnom stretnutí som prvý krát po dlhej dobe premýšľal o potomstve s emocionálnym nábojom, aj keď vždy bude tak trocha mojou dcérkou... (a aj keď možno nikdy nebudem mať priame potomstvo...). Svet nie je úplne stratený, kým je v ňom niečo dobré (,ci niekto dobrý...).

A to je všetko. To je fakt všetko.


(Kurva toto bolo tak nechutne pozitívne.)

 Vyznanie

13 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu