V smradľavom dyme horiacich fotografií sa mi vyjavil svet čo príde:
Hľaď a zúfaj.
Hľaď a padni do Priepasti lebo to je svet, ktorý si si vyvolil.
Videl som hospodárstva, ktoré prestupujú ľudí, ako jedovaté placenty v bruchách matiek, ktoré sú netvormi.
Videl som tupé tváre a hlúpe, zlé hlasy, spievajúce piesne, ktorých slová nedávajú zmysel schválne.
Videl som velebenie chorôb, oslavy smrti a kanibalov požierajúcich samých seba.
Zástupy, ako automata, vykorené, prázdne, s preddefinovanými životmi, krívali šikmo po nezmyselných cestách, ktoré všetky viedli do pekla.
Videl som deti, čo sa nerodia nevinné a incestuálnu degeneráciu ktorá redukovala človeka a jeho ducha na avatara pýchy.
Civilizácia implodovala a invertovala sa... s tvárou vo vnútri a vnútornosťami, ako novým zovňajškom.
Bolo by milosrdné, keby pomreli a modlil som sa za svoju smrť a zabudnutie, ale celý svet mal slúžiť ako monument autoteizmu...
Napokon som precitol z mrákot a nervózne sa zasmial. Vypil som dúšok vína, dva dúšky, kým mi nebolo zle. Kýchol som a vysmŕkal hlien, akoby to malo odstrániť pachuť videného...
Avšak, keď som sa prizrel odrazu dymu a ohňa vo fľaši, moja vidina bola ešte živá a oheň zhasol zo sekundy na sekundu, ponechávajúc len mdlý dojem hrôzy, ktorý pretrval ďalšie dni veĺmi jasne, a ďalśie týždne, pravdepodobne do konca života, ako svrbenie v duśi, ktoré som si nevedel poškrabať...
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár