videl by som ľudí
keby neboli v ceste ploché makety
videl by som v zrkadle
niekoho lepšieho
keby tam nebolo toto...
chcem sa pohnúť no každý deň sa prebudím
s ďalšou a ďalšou reťazou
ktorá vyrastá z mojej hrude
a viaže sa k okamihom
ktoré boli kedysi tým najkrajším
najsladším
najmilším
čo som zacítil...
a zmenili sa na ocot, na slzy a na jed
chcem sa odpútať
zabúdať
chcem uplatniť disciplínu!
chcem byť schopný opätovne cítiť
niečo iné, ako pulzujúcu ranu
tam, kde to najviac bolí...
čo mi však ostane,
keď o to prídem?
jazva a tupé prázdno
tam, kde je teraz aspoň muka...
***
Roztrhol som papier a prečítal klamstvá, ktorým som kedysi tak strašne chcel veriť. Rád by som povedal, že som sa usmial, a že to bolo sladké a horké zároveň...
Klamal by som.
Len som si objednal ďalšie Cuba Libre, prehltol som bolesť, nech ďalej bolí a pomyslel si, aké je to všetko banálne.
Skutočne zlou predstavou je, že pokiaľ sa v tebe mením postupne ale isto na trápnu spomienku... ja sa nedokážem pohnúť. Neviem zabudnúť. Neviem odpustiť a nemám čo odpúšťať.
Mám chuť zobrať auto a preraziť zvodidlá.
Mám chuť, počas tých pár sekúnd pádu zistiť, čo budú moje posledné myšlienky...
Ktorá obloha je skutočná?
Budem schopný, aspoň na chvíľu, spomínať s úsmevom, keď bude jasné, že v tých pár sekundách som oslobodený aj od vlastného súdu nad sebou?
Cítim ako to presakuje do mojich činov, do výtvorov, do všetkého, čoho sa dotknem.
Ako dlho, než prídu ľudia na to, že predošlé ja je mŕtve a ja som duch, čo je uväznený v okamihu vlastnej smrti?
Ešte horšie: Čo bude znamenať, ak naďalej nespoznajú rozdiel?
Tak sa stáva príbeh jednej pochybnosti a jednej rany príbehom pádu celého domčeku z karát...
Budem musieť, ako blázon, spáliť tarotovú sadu... Postaviť niečo nové... a z nového materiálu.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.