Nad knihami sa dá zošalieť. Hlavne večer o jedenástej, keď je ešte všetko v nich, a v hlave nič. Štúr umocnený na druhú sa rovná polycyklický uhľovodík. Tak nejako. Výsledok závisí od percentuálneho zastúpenia Viedenských klasikov na demokratickom procese... tresk!
Niečo rachlo. A je tma. To človeka zobudí. Tresol hlavný istič, elektrina zdochla. Alebo niečo také. Idem sa pozrieť.
Na počudovanie vidím. Aj na chodbe, kde je inak ako v jaskyni. Vidím steny zaliate mesačným svetlom. Lenže my na chodbe nemáme mesiac. Neviem, čo som zjedla, ale ja fakt vidím v úplnej tme. Ako sova. Kde je otec, čo nič nerobí?
Sedia aj s mamou v izbe. Ešte nespia. Televízor im zhasol, ale oni nič. „Hej, však robte niečo,“ hovorím im.
Otec sa postavil a preplával okolo mňa. Nerobil kroky, on lietal. Ako héliový balón. Mal bledú tvár a hľadel do ničoty. Odniesol sa do kuchyne, šla som v mrákotách za ním. Tam sedeli nejakí chlapi.
Čosi im povedal. Iba ústami, hlas som nepočula. Tí vyskočili a začali mu nadávať. Jeho kolegovia z roboty. Revali a on reval na nich. Nebolo počuť ani slova. Hádka duchov, alebo som ohluchla.
Ale nie, veď sama seba počujem. „Otec, čo ti je?“ Pozrel sa na mňa, ale nevidel ma. Prešiel cezo mňa a tresol dverami.
Na chodbe som zbadala mamu. Šla niekomu otvoriť. Dnu vošiel náš sused. Falošne sa usmieval, ako vždy. Tiež bol taký héliový. Mama ho vtiahla a už sa niesli do kuchyne. Kávička, koňačik, zákusky... Toto robí, keď nie sme doma. Počula som. Otcovi kumpáni zmizli a na ich mieste mama so susedom. Pustili si hudbu. Asi ju aj počuli, lebo začali tancovať. Vytancovali na balkón, potom ďalej a ďalej, až sa vznášali nad sídliskom.
To nie je možné, ona s ním fakt paktuje! Bežala som do svojej izby a hodila sa na posteľ. Bolo mi nanič. Ale nedalo sa zavrieť oči, stále som videla.
Cez dve poschodia smerom dole som zbadala Maroša. Učí sa. Sedí za stolom, sluchátka na ušiach a ťuká do taktu. Je strašne milý. Rada ba som mu niekedy povedala niečo pekné, ale začať by mal sám. Idem k nemu, ešte ma nikdy nepozval.
Má fakt dobrú izbu! Samé knihy, fotky... Je namakaný, vie všetko, všetko, všetko! A je aj pekný, aspoň ja si myslím. Keby vedel, že stojím za ním. Nevšíma si okolie, čosi robí. Otvára akúsi knihu. Je to album.
Sú tam fotky... sú tam fotky Ivany. On má jej fotky! Je vlastne vyzlečená, sú to akty! On ju fotí, to som nevedela. Taká krava, odfarbená do biela a večne navoňaná tým hnojom, ako sa môže tak navoňať! Došľaka, on s ňou paktuje!
A teraz niečo robí. Pod stolom. Má dole nohavice... on onanuje. Vykríkla som, otočil sa. Vidí ma. Pozerá mi do tváre. Je to...
Je to učiteľ fyziky. „Selecká, ty čo? Dala si si šlofíka?“ Celá trieda vybuchla. Rehotali sa ako blázni. Mne sa pretrhlo vrece so slzami.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár