Rozkošný mal ľahký spánok. Hotelová izba nie je nič pre neho. Zase sa zobudil, tentoraz na niečo celkom blízko.
Chvíľu počúval. Už sa to neozvalo. Ale stavil by sa, že je niekto v izbe. Zažal nočnú lampu.
Prázdno. Chcelo sa mu močiť, šiel na záchod. Na mise sedel nejaký chlap. Len čo ho zbadal, povedal do mikrofónu.
„Objekt kontaktovaný. Objavil ma. Čo mám robiť?“
Slúchadlá nemal na ušiach, preto bolo počuť.
„Zastreľ ho.“
„O.K.“
Chlap vytiahol revolver. V druhej ruke sa mu objavil tlmič. Začal ho nasádzať na hlaveň. Tlmič má jemný závit, musel sa s tým mordovať. Ale bolo jasné, že nesedí, chlap si ho lepšie prezrel.
„Splietol som si tlmič,“ povedal do mikrofónu.
Trvalo pár sekúnd, než prišla odpoveď.
„V žiadnom prípade streľba v hoteli!“ povedali slúchadlá.
Chlap čakal. Keď nič, tak navrhol.
„Dobre, idem von. Pred hotelom je park.“
„To je zmena plánu. Musia mi ju schváliť.“
Slúchadlá stíchli, jemne v nich šušťalo. Potom sa ozvalo: „Schválené. Po akcii okamžité opustenie priestoru.“
Chlap sa prudko postavil. Vrazil Rozkošného do izby.
„Obleč sa. Bleskovo! Nemáme čas.“
Rozkošný hľadal roztrasenými rukami oblečenie. Potil sa a dychčal. Lekár mu radil ľahké športy a diétu, teraz si na to spomenul. Zápasil s ponožkami a vlastným bruchom.
„Švihni si, lebo ti pomôžem!“
Rozkošný sa nevedel nohou trafiť do nohavice.
Keď bol hotový, zišli výťahom dole. Čakala ich recepcia.
„Nechcem nič počuť, ani slovo! Keby sa pýtali, ideš sa prejsť, lebo nemôžeš spať.“
Rozkošný prikývol, že rozumie.
„A nepoznáme sa. Pôjdem za tebou.“
Zase prikývol. Raz v detstve ho starší žiaci zavreli na záchode. Zakázali mu kričať. Tak tam bol potichu dve hodiny, až ho náhodou objavili.
Cez recepciu prešli vo chvíli, keď v nej nikto nebol. Pani si odskočila na televízor. Chlap to komentoval.
„Recepcia bez svedkov.“
„Rozumiem,“ ozvalo sa.
Vošli do parku. Chlap už držal revolver. Pokynul mu hlavou – stále ďalej. Skraja boli svetlá, išli viac dozadu. Postupne tiene rástli. Bolo tam aj viac kríkov.
„Poďme, neotáčaj sa!“
Rozkošný pocítil hlaveň zbrane na chrbte. Pridal do kroku. Potom vybočili z aleje.
„Všetko v poriadku,“ povedal chlap do mikrofónu. Rozkošný ho ani nevidel. Pár metrov od nich sa ozval dievčenský chichot.
„Nie, nechaj ma...“
Nato zvrieskla a strašne sa rozosmiala. Neboli tam sami. Z inej lavičky sa ozvalo: Hej, vy tam, nevyrušujte!“
Chlap stíšene oznámil: „Veľa svedkov. Park je plný ľudí, asi po diskotéke.“
V slúchadlách žiadna odpoveď. Chlap to opakoval.
„V parku akcia nemožná. Čakám ďalšie pokyny.“
Ale nič. Chlap zatiahol Rozkošného bokom.
„Musíme čakať.“
Rozkošný sa pomočil.
„Už si ho zastrelil?“ ozvalo sa náhle v slúchadlách.
„Ešte nie.“
„Tak...“
Zase ticho. Chlap sa ani nepohol, zmenil sa na sochu.
„Z akej izby si vytiahol obeť?“
„Číslo 56.“
„Tak... Nie, je to 65. Izba hneď oproti. Dvanástka, zmena plánu, rozumieš? Obeť je v izbe číslo 65, ospravedlňujem sa.“
„V poriadku, rozumiem,“ povedal chlap. A zmizol.
Rozkošný čakal v kríkoch na povely, čo má robiť. Potom vyšiel von. Nevedel, kde je a kam má ísť. Šiel ku svetlám. Hotelový vchod bol dokorán. Nemohol uveriť, že pred chvíľou tadiaľ vyšiel s tým cudzím chlapom. Mal pocit, že bol vonku celú noc. Recepčná stále nikde.
Cestou výťahom mu začalo dochádzať. Vlastne vôbec nemal ísť hore. Pozrel na tlačidlo s t o p. Výťah ale zastal sám. Nemal odvahu otvoriť dvere. Počúval.
Je na svojom poschodí, kúsok od svojej izby. Pocítil mokro v nohaviciach. Musí sa ísť prezliecť.
Pomaličky, ako zlodej, otváral dvere. Na chodbe ticho a nikto. Prebehol do izby. Hneď ku kufríku a vytiahol telefón. Bol vybitý. Nabíjačka je v aute. Opäť bol bez nápadu.
Vyzliekol si pomočené nohavice. Potom si ich zase obliekol. No áno, druhé má v aute, musí ísť po ne. V pyžame sa nedá. Zobral kľúče od auta. Chvíľu váhal, na nič však neprišiel.
Vykukol na chodbu. Svetlá svietili, pokoj a ticho. Oproti dvere číslo 65. Predtým im nevenoval ani pohľad. Boli zavreté. Mal obrovský strach vstúpiť na chodbu.
Odvtedy ešte nikdy nedokázal prekonať tú bariéru, bolo ľahšie počkať si na záchode, než ho objavia. Ale teraz nejde o detské násilnosti. Ide o život. Mal by zasiahnuť, áno, mal by čosi urobiť. Veď aj zákon mu prikazuje...
Ani nevedel ako a stlačil kľučku. Vnútri bola tma. Chcel ujsť, nevedel, čo si počať s tmou. Aspoň im oznámi...
„Hej!“ zakričal šeptom. Nič sa nedialo, tak ešte viac otvoril. Tma ho desila. „Hej!“
Otvoril celkom. Pokiaľ dovidel, nebol tam nikto. Stál na prahu. Aby ho počuli, pridal na hlase.
„Chcú vás zabiť!“
Ale nič. Tak vošiel. Zrejme prišiel neskoro. Upokojil sa. Hmatkal po stene po vypínači. Potom si uvedomil, že tu bude všetko zrkadlovo opačne, než v jeho izbe. Zažal.
Na posteli ležal chlap s prestrelenou hlavou. Všetko od krvi, celá posteľ. Rozkošný sa pridržal dverí, potácal sa, ale neomdlel. Zavrel oči.
Tlak do hlavy, triaška, po stehnách mu čosi tieklo. Hmatal okolo, aby našiel cestu späť. S rukami vpred a oči zavreté vymotal sa z tej izby. Vošiel oproti a zavrel za sebou. Skočil do postele a zakryl si hlavu paplónom. Rozplakal sa. Posteľ sa natriasala od jeho vzlykotu.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár