Neviem, či som už spal, ale asi áno, lebo keď padol gól, zobudil som sa a musel som si to pustiť znovu. Inter vedie, no a čo... Aj tak už to nie je, čo bývalo. Ani AC.
Isto som už spal, lebo video bolo vypnuté a televízor sa na mňa díval tou čiernou plochou a pýtal sa, že čo ako ešte bude, čo si bude veličenstvo priať. Nič, a vypol som ho. Ale vypnutý televízor, keď sa ešte raz vypne, tak sa vlastne zapne. Tak aj bolo, tmavá plocha sa zavlnila. Ako sa môže vlniť?
To už sa diali iné veci. Vlnila sa, pretože ju niekto strhol ako záves. Miesto nej som videl dnu, do televízora. Bolo tam ako v ružovej komnate nejakej kurtizány. Fakt intímne a veru príjemné prostredie. Keby mi bolo zima, šiel by som sa ohriať. Ale mne začalo byť horúco.
Čo to, do pekla, je? Mám vidiny? Zo zeleného čaju? On síce môže zmagoriť mozog pred spaním, ale prečo sú teda ružové, a nie zelené? Zvláštne, že dnu nebolo vidieť žiadne detaily. Akoby krajina zaliata erotickým slnkom, nikde nikoho, ani toho slnka. Ale hĺbku to malo, i atmosféru, bolo to skutočné a príjemné.
Pohľad mi nevdojak padol na zem, a skoro som z kože vyskočil! Pod televízorom na koberci boli ružové nohavičky. Čumel som ako blázon a revidoval od začiatku celý večer: Z roboty ako vždy, sprcha, jedlo, telkáč, samota... no ako vždy už sto rokov. Žiadna návšteva, najmä nie ružová, kde by sa u mňa vzala?
Nohavičky som zdvihol proti nočnej lampe. Boli krásne, asi nejaká značka, fakt ako z hodvábu! A veľkosť asi tak štíhlej, dobre stavanej osemnásťky. Ešte raz som presnoril všetky kúty izby. Aj kuchyňu, kúpeľňu, záchod... Záhada! Nikde nič. Na televízor som úplne zabudol. A na balkón tiež. Tam som sa mal dívať najprv.
Dvere na balkón sa otvorili sami. Nebol tam nikto. Ale vlastne tam nebol ani balkón. Od prahu dverí do nenávratna viedla cestička dlhá až po obzor a ružová. Ten istý svet ako v televízore, len už ako realita. Široká diaľnica osvetlená teplom a nehou. Kto by odolal pokušeniu? Vstúpil som na ňu v pyžame a bosý.
Po pár krokoch už nebol svet tam za mnou. Za mnou bola tmavá stena obrazovky. Preto iba vpred, tam treba hľadať, ale čo vlastne?
Podlaha bola teplá a hebká. Podlaha bola aj jediné, čo sa dalo nahmatať. Kráčal som teda po nej, dokiaľ sa dalo. Nikdy som nebol v krajine, ktorá nemá čas. Táto ho nemala, lebo kráčaním sa nijako nemenila. Ja však áno, sadol som si na bobok, mne zase nekonečne času neostáva...
Asi preto sa scéna zmenila. Niekto za sekundu z priestoru vyrobil kulisy. Už som zjavne bol v krajine s oblohou a pôdou pod nohami. Pôda bol piesok. A tá ružová tapeta je voda, je to more. Vlnky a obrovské slnko. Takmer gýč, keby po bokoch nevyrástli sýtozelené palmy. Už mám dve farby, sláva! Lebo z tej ružovej... A k tomu biela postava. Ale nebol to človek, už na prvý pohľad. Ba ani žena.
Akési biele teleso ako mátoha. Skôr guľaté ako podlhovasté, trocha vajce, len veľa výrastkov a stále sa to prehýbalo a otáčalo bezdôvodne na mieste.
„Takto vyzeráme,“ povedalo.
Náhle sa vcuclo do akéhosi objektu, možno prístroja.
„Keď už si vydržal pohľad na nás, môžeme pristúpiť k dielu,“ hovoril prístroj. „Sme iní, ako vy, nemá zmysel sa ti tu predvádzať, lebo aj tak nemáme oči, ústa, nos, tým pádom ani slovnú zásobu, budeš komunikovať s prístrojom.“
Čumel som ako puk.
„A o čom?“ povedal som svoju prvú vetu v novom živote.
„To je práve to: Že o čom chceš.“
Troška som mal nutkanie štípnuť sa do líca. Ale naopak, ja som sa nechcel zobudiť, nie, toto je oveľa lepšie! Takže čo len chcem...
„Rád by som vedel, z čoho je zložená tajomná temná hmota vesmíru.“
„Šibe ti?“ vybafol prístroj. „Na tom ti môže figu záležať, vyprdni sa na vedu. Sú oveľa dôležitejšie veci...“
Ani som si neuvedomil, že celý čas držím v ruke tie nohavičky. Ba myslím, že som ich nedržal ja, to ony držali mňa. Teraz sa pripomenuli.
„A na čo sa teda mám pýtať?“
Prístroj sa usmial. Mal taký otvor, tam sa úsmevy vyrábali.
„Nó... ty truhlík: Predsa komu patria...!“
A mrkol na mňa, mal také miesto určené na mrkanie.
„Čo je tu nejaká...“ obzrel som sa placho po pláži. „Baba?“
Zdvihol prst, akože bingo.
„A ešte aká!“
Z vody vyšla víla tohto sveta. Mala päť zadkov, päť štíhlych postáv, nad každým lonom ploché bruško a dva prsníky. A hlavu mala jednu, avšak s piatimi tvárami. Netreba sa ani čudovať, že každé zobrazenie bolo troška iné, každé však tip-top. Len jeden zadok sa nápadne vynímal – bol totiž holý, ostatné eroticky oblečené.
Pristúpil som k nej do vody a ona zdvihla nôžku – jednu z desiatich. Vsunul som jej na ňu nohavičky, potom zdvihla druhú a vytiahol som jej ich pekne okolo lona. Troška som si dovolil aj tľapnúť a pohladiť. Boli hladké ako hodváb!
„Toto je to pravé, o čo vo vesmíre kráča!“ povedal prístroj. „Odteraz už nebuď smutný.“
Podal som jej ruku a vyšli sme z vody. Ona ma objala naraz zo všetkých strán a tak sme kráčali zavesení do seba cestou do nového života. Odteraz už iba ružového.
Keď tárala nezmysly, otočil som jej hlavu o jednu pätinu a téma bola opäť stráviteľná. Výhodou bolo, že ani jedna jej tvár sa neurážala. Toto je fakt raj – nie, že mám päť ženských v jednom, ale ani jednu, čo má večne nadutú hubu! Na tejto planéte sa urážky nevedú. Tak to má byť.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár