Po ulici šiel, a osudu neušiel. Zastal ako trafený. To lajno pred sebou nemohol obísť. Osoba s telom ropuchy. Dával jej mená a vône zo slovníka teroristu. Čo s ňou, čo s takou megerou?
„Dobrý deň, mladý pán, nemohla by som vám ponúknuť výtlačok najnovšieho vydania novín MYVY?“
Arnold okamžite tasil kolty.
„Neotravuj!“
Pre ropuchu žiaden problém.
„Vidím, že som sa vám netrafila do nálady. Skúste sa radšej zamyslieť...“
„Daj mi pokoj! Vŕŕŕ, haf-haf!“
Utekal, čo mu sily stačili. Hodila po ňom jednu z pneumatík, čo nosí okolo pása, to asi miesto srdiečka, ba veru – dotkla sa ho! Kristepane, snáď to nie je nákazlivé!
Nabudúce sedel v bare – tak sa volá jedáleň s držkovou na čele rebríčka. Tu zrazu vošla ona – Angelika! Vozíček obťažkaný nákladom MYVY prehrkotal cez prahy. Arnold a Angelika, láska to preveliká, už na prvý pohľad!
„Mladý pán...“
...a čo sa tou ritiskou prevelikou, to, trepala jemu rovno do taniera.
„...nekúpite si odo mňa najnovší výtlačok...“
Zdalo sa mu, že v ňom pláva hovno. Nie...
„Chceš do držky!!“
Sú to držky.
Preletel putiku zúfalým pohľadom. Prvá pomoc nablízku.
„Choď von! Okamžite si zbaľ veci a odíď!“
Komando urastených predavačiek ju obstalo, odhodlané brániť si zákazníka s vidličkou v ruke.
„Pch...!“
Na to nie sú písmená, čo vylúdilo jej hrdielko.
„Pch...!“
Možno si aj prdla, preto ten nepolapiteľný zvuk. A na počudovanie – z taniera sa zdvihla a odplávala á-la Titanic. Loviť na ulicu ďalšie kryhy, čo sa o ňu rozbíjali ako orechy.
„Mladý pán, kúpte si...“
A už tasili peňaženky, inak by im asi dala bozk na čelo, čo by nemuseli prežiť.
Raz mal náladu, nechcel si ju skaziť. Dal si tie taylorky, a ešte drahší sveter, šiel loviť tú... no, veď v poisťovni – Lucinku. Vykúkal spoza rohov. Vzduch čistý. Na križovatke nie je. Za bankou našiel jej rukolapné stopy – pár ozbíjaných nieslo v rukách MYVY. Mleli z posledného, za rohom hromadne zaútočili na verejné vécko. Tak môže ísť. Tu už bola.
Vykročil a zrazil sa s ňou pri vchode z jednoty.
„Mariapanna...!“
A bol bezmocný. Arnold v zajatí Angeliky. Odkedy ju nechal Žofre de Peirak, znásilňuje mladých pánov bozkom na celú tvár.
„MY a VY sme jedno telo, jeden výtlačok, jeden osud...“
Prikryla ho rôsolovitým telom, topánky sa mu vyzuli, okolo idúci zdrhli. Na mieste činu ostal Arnold v bezvedomí s ústami dokorán a plné niekoľkých výtlačkov najnovšieho čísla MYVY. Posledný vzdych a posledný ston, a bolo po ňom.
Keď ho mrákoty opúšťali, začul známe klopi-klop. Ako živou vodou, nadvihol časť tela i s novinami. Lucinka! Keď uvidela tú hrôzu, zvolala niečo ako:
„Ááááá!“
Ďalšie písmená v poradí r, n, o, l, d zanikli v ozvene. To sa nemalo stať.
Vyštveral sa na nohy, pokojne a pokorne si oslobodil ústa a oslintanú papierovú guľu pripravil na zdrvujúci úder. Vrhol pohľad doprava – nikto. Vrhol pohľad doľava – ani noha. Vrhol ho vpred.
Tam!
Bola na križovatke a predávala noviny. Mastné vlasy jej zahaľovali útle slonie plecia. Medzi gorilami by pôsobila nežne, až romanticky. Na perách erotický červený rúž.
Mladý pán sa odhodlal. Nie je ho síce sedem, je iba jeden, ale statočný! Vytasil guľu a vyrazil vpred. Vpálil jej ju medzi krokodílie zuby. A ešte ďalšiu! A ďalšiu! Pálil ako zmyslov zbavený. Dokiaľ jej tam nenapchal celé vydanie MYVY na tento deň. A to bol veru koniec. Bol to happy end.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
forte
1. 11.novembra 2013 17:08
wtf
Napíš svoj komentár