V jednom zo Zemanových filmov je scéna, ako chlap na úteku beží čudesnou krajinou. Čierno-biely film, ponuré skaly, holá pláň a nad ňou čierna obloha bez detailov. Je akoby podsvietená zospodu, aj kamera sa díva kdesi zdola. Pláň končí ohromným bralom či priepasťou. Chlap je v koncoch, nemá už nijakú šancu. Žiadny horor mi ako dieťaťu nepripadal strašnejší, než táto scéna.
Chlap sa rozlúčil so životom. Celkom originálne. Vytiahol fľašu, poriadne si upil a získanú guráž využil tak, že šmaril tú fľašu proti svojim prenasledovateľom. Alebo nie – proti akémusi démonovi, ktorý sídli v tej oblohe. Áno, hodil ju do neba. A to nebo... skrátka to nebo sa rozbilo. Nie fľaša! Rozbil sa vlastne celý svet. A chlap odhalil, že život až doteraz bolo dekórum zo skla a vidín. Čo je teda skutočnosť?
Miky sa usalašil pohodlnejšie, dal si pod kríže čipkovaný vankúš pôvodne určený ako bytový doplnok. Andrea ležala na bruchu pred ním, vystretá v celej dĺžke, tvárou na jeho stranu, ale oči mala zavreté. Na zadku mala položenú tácňu, na nej mal Miky svoju šálku s kávou.
„Myslím, že preháňaš.“
„Nie, ja som to tak cítil. Asi od piatich rokov žijem v tom, že svet sa dá rozbiť.“
Andrea otvorila oči. Rukou mu vošla medzi nohy, vystrela prst a hľadala dierku. Vedela, že to ho ešte nakopne.
„Aj teraz...“
Andrea sa mykla. Šálka vypľuvla vlnku kávy. Čierny mok sa rozlial po tácke. Bol ohraničený zrnkami kávy, ktoré sa ešte nestihli vylúhovať. Zle sa to umýva, keď už sa upratuje.
„Čo?“
Miky jej nepomohol.
„Chceš povedať, že ja som zo skla?“
Neodpovedal. Vedel, že je inteligentná a že toto nie je nábeh na lacnú hádku. Musel sa mať napozore.
„Pozri, ak nadvihneš tú tácku, nájdeš tam moje vnady preplnené tvojou životodarnou energiou. Zdá sa ti to ako dekórum?“
Zadržal dych. Buď do toho spadne, alebo sa z toho dostane.
„Áno, za istých okolností je to možné...“
Andrea sa prudko postavila. Šálka sa rozbila o vzduch, Andrea celá popraskala a jej črepy sa prepadli do ničoty v pozadí. Ešte bol v jej izbe, ale i tá mala hlbokú prasklinu krížom cez televízor, palmu i obraz Pabla Picassa. Chcel cúvnuť, ale bál sa, že vypadne zo scény, že sa zrúti z toho brala do bezodnej jamy. Sedel nahý na jej čipkovanom vankúši a bol rád, že odhalil pravdu.
Celý život to tušil, až teraz je jasné, že ide o podvod. Nevedel, ako to urobiť, ako vystúpiť zo scény a pozrieť sa cez kameru na skutočný svet. Počkal si na vhodnú príležitosť. Andrea má o dvadsať menej, je pre obstarožného chlapa chlípnym bonbónikom, zdanlivo neprekonateľné emócie mu zatemnia mozog. Ale on len na to čakal. Vedel, že práve ona je nič iné, než návnada. Bol na svoj výkon hrdý, lebo odhalil logický nesúlad tam, kde ho neodhalili ani oni.
„Hádajte,“ povedal na nevyslovenú otázku Picassovi. Ten však mlčal. Miky vedel, že majú možnosť manipulovať s jeho časom. Sú zaskočení a hľadajú onen logický nesúlad. Kde urobili chybu. Miky sa smial, ale iba trošička, iba na štvrť kútika úst, lebo mu tŕplo a mal ho scvrknutý.
Ktosi sa zaprel do dverí. Nerozbili sa. Otvorili sa. Dnu vošla Andrea a niesla mu kávu na tácke. Usmiala sa, veď majú toho ešte tak veľa pred sebou. Už bola nahá. Či ešte stále.
Ako v tranze sa posunul, aby jej dal kúsok gauča a uvedomil si, že sedí nahý na tom jej nádhernom čipkovanom vankúši.
„Prepáč,“ vybafol a vytrhol ho spod seba. Ona bez slova zavrtela hlavou, zobrala vankúš, položila a Mikyho zadok vtlačila do čipiek.
„Kde si bola?“
Pozrela mu vážne do očí.
„Mal si pocit, že som ti utiekla?“
Počul zase jej hlas. To ho nakoplo. Už chápe – posunuli čas dozadu. Ešte raz celý večer od začiatku. Majú prevahu, sú neporaziteľní.
Ale ak spustili opravný dej, i tak to znamená, že im nabúral scénu. Áno, budú pátrať, kde urobili chybu. Ako na to prišiel ten mizerný pešiak Miky, že žije vo vymyslenom svete.
„Ako si na to prišiel, že som ti utiekla?“
Pozrel jej zblízka do očí. Bál sa ju pobozkať na nos, čo inak miloval, lebo by sa ho zmocnila. Neuhla ani náznakom zreničiek od jeho skúmavého pohľadu. To preto, že je vymyslená.
„To ti nepoviem.“
Nemrkla okom. Je to tak. Sklonila hlavu. Trocha cúvla, zošuchla sa z gauča na kolená. Vybrala mu kolibríka pevne schovaného medzi stehnami.
„Aj ty si si myslel, že som utiekla?“
Nedovolila mu vtiahnuť sa späť
„Ani ja ti nič nepoviem,“ povedal penis.
Normálne by sa mala uraziť. Zdvihnúť bradu, nos aj sebavedomie, vzdychnúť si a prehodiť: „No čo, nie som ti dosť dobrá...“ a obliecť si župan. Ale ona si položila hlavu na jeho stehná a povedala: „Mám ťa rada. I keď trpíš stihomamom.“
A podľa toho ju odhalil! Že je dobrá, podľa toho! Netušia, kde urobili chybu, somári. Dobré ženy neexistujú.
Oddialil sa, ako to len šlo. Prekvapilo ju to. Položila si ruky do dlaní a hovorila s jeho penisom.
„Ja ti nechcem ublížiť. Ale ak nemáš na mňa náladu, nevadí. Dám ti voľno.“
Miky už sedel na operadle gauča. Andrea pohľadala župan. Podala ho Mikymu.
„Dnes som uvidela tvoju dušu. Ostávam s tebou, i keď...“
Zachytil jej priznanie. Už ho má na krajíčku.
„I keď ty so mnou ešte nie si. Nevadí, ja počkám.“
A je to! Dnes nevyhrali, nabudúce ho dostanú. Proti nim je i remíza úspech. Ešte veľa súbojov ho čaká.
Začal sa chvatne obliekať. Pozrel na hodiny. Pozrel na Andreu. Uchlipla si z jeho kávy.
„Ani nedopiješ?“
„Nie, už nemôžem.“
Smutne sa usmiala.
„Bola by som rada, keby si sa niekedy tak ponáhľal kvôli mne.“
Venoval jej sekundový pohľad.
„Ja sa ponáhľam?“
„A nie? Tá tvoja o chvíľu príde domov a ty máš strach.“
Vrazil jej pohľad priamo do očí. To nesúhlasí! Náznak žiarlivosti. Že by sa mýlil?
„Kvôli nej to nie je,“ zatĺkal.
„Pozri, kvôli nej to je. Neklam, lebo ja tebe naklamem.“
Nohavice mu spadli na zem.
„Ale ja ti neverím!“ vyrazil zo seba zúfalý výkrik.
Šálka sa rozbila. Spadla na sklený stôl. Ruka, čo ju pustila, ostala nehybne visieť v priestore. Popraskala na malé puklinky, tie sa šírili ďalej smerom k telu. Andrea stála pred ním v zamrznutom pohybe, celé telo dopukané ako váza tesne pred rozbitím. Akýmsi zázrakom držala pokope. Dívala sa skleným pohľadom priamo na neho. Po lesklom líci jej tiekla skutočná slza.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár