„Nech sa páči. Ide o komplexné zariadenie.“
Nachystal som si mikrofón. Jano, môj kameraman, natočil predbežné zábery.
„Nič netajíme. Nebudeme sa zaujímať o váš filmový materiál.“
Vstúpili sme.
Hneď skraja akési ženy kopali jamu. Klasická dvoj kombinácia: krompáč a lopata. Boli asi tridsať ročné a tučné.
„Dámy, odpočiňte si,“ vyzval ich riaditeľ. Pustili nástroje a sadli si do blata. Ešte stále pršalo, novembrový vietor im šľahal do tvárí. Siahli po termoskách, potom rozbalili sáčky s jedlom.
„Tuhľa verejnosť je zvedavá, čo robíte.“
Nebolo im do reči. Jedna sa odvalila pre cigarety.
„Makáme ako hovädá.“
Riaditeľ sa usmial.
„Sú spokojné. Nadávať môžu, koľko chcú.“
Spýtal som sa: „Čo vlastne robíte, dievčatá?“
Odpoveď prišla až po nenávistných pohľadoch za to oslovenie.
„Staviame si dom.“
„Aha, tu budete bývať?“
Kamera zabrala blato a vodu v jame.
„A čo? Nie je tu útulne?“
„No nie... skôr v nedohľadne.“
„Áno,“ zasiahol riaditeľ. „Než zasadnú k televízoru a pustia si telenovelu, musia sa s tým ešte trocha pohrať. Poďme ďalej...“
Chlapi opodiaľ zbierali kŕmnu repu. Žiadna technika, len ruky a kosáky. A boľavé kríže. Bruchá im viseli, keď sa zohýbali.
„To sú približne ich manželia.“
„Prečo približne?“
„No... niektorí sa tu rozvedú. Iní zase zoberú. Deti emigrujú sem a tam. Tu každý spozná sám seba a prestane sa klamať.
Blížili sme sa ku chlievom.
„To je jedáleň.“
Riaditeľ sa tváril akoby nič.
„No áno! Kto chce jesť, musí si sviňu zabiť.“
Vošli sme. Bitúnok bol vykachličkovaný, viac-menej pripomínal mučiareň.
„Dáte si?“ spýtal sa. Prstom ukázal na obrázok rezňa s oblohou. Jano prikývol, ja som stratil reč.
„Tak budete držať.“
Strčili mi do ruky držadlo s oceľovým lankom. Na konci slučka a v nej rypák prasaťa. Kvikot šialený, až bubienky v ušiach rezonovali. Mikrofón zachytil zvuk výkalov, lebo sa váľal v nich. Prasa ma zhodilo, Jano mu podrazil nohy. Aj s kamerou na popruhu zápasil s tou beštiou a ona zase so mnou. Rifle som mal v ťahu. Jano je z dediny, márna sláva...!
„Pichnite ju!“
Dali mi do rúk nožisko. Bol celý od krvi. Asi som to myslel vážne, lebo riaditeľ ma zadržal.
„Nie hneď! Až bude po nej...“
Priložil mu pukál k hlave. Bum, a prasa stuhlo.
„Na bok! Ťahaj na bok!“ začal mi tykať riaditeľ. Jano ale vedel. Zvalil ho na bok a skočil mu na zadnú nohu. Prasa kopalo ako divé.
„Teraz ho pichni!“
Hľadel som ako teľa.
„Do srdca, kúrnik...!“
Dostal som ranu pod koleno. Riaditeľ ma odstrčil. Vzal nôž a pichol prasa do srdca.
„Misu!“
Museli mu ju podať, ja som kríval. Zachytili krv. Nejaký chlap, čo celý čas ľahostajne sedel za zamasteným stolom a napchával sa pečeným mäsom, sa mi predstavil.
„Som Cyprich. Riaditeľ pobočky vé-ú-béčky.“7
„Teší ma.“
Trocha som omdlieval.
„Ja tu nesedím len tak,“ ospravedlňoval sa. „Sviňu som si už zabil, teraz jem. Potom idem betónovať.“
Tiež bol vypasený, tak mi nedalo a náhradným mikrofónom som ho vyzval k odpovedi.
„Som trocha pri tele, ale... ja mám srdiečko,“ poklopal si. „Je slabučké, chveje sa. Práca je jediné, čo ma môže zachrániť. Vraj!“
Medzitým sviňu dorazili a pozvali ma ku stolu.
„Vy by ste nemali jesť. No áno, čo pozeráte?“
Riaditeľ bol na mňa naštvaný.
„Ste bábovka,“ už mi zase vykal. „Prihláste sa k nám, urobíme z vás človeka.“
Na jedlo som nemal ani pomyslenie.
„Nehanbíte sa? Pozrite.“
Otvoril dvere. Dnu vletel prievan. Vonku, v tom daždi, chalani a dievčatá zabíjali kurčatá, obárali ich v horúcej vode, šklbali im perie.
„Nemajú ešte sedemnásť.“
Oblečení v pršiplášťoch, krvavé nože v rukách.
„Dáte si stehienko? Alebo prsíčka? Naše sú zdravé, nie ako tam u vás.“
Navštívili sme aj ambulanciu. Prevažovali pacienti s obväzmi.
„Vidíte? Tu je každá choroba zjavná, netreba rezonancie a prístroje za milióny. Kto má chrípku, ide ležať. Ale kto ju nemá, ten maká. I s obväzom!“
„Ste poriadne drsné nátury.“
Riaditeľ mi zobral mikrofón.
„Nie my. To život. Kto sa pred ním skrýva, ten ochorie. Človek sa nenarodil do salónov a za volant. Narodil sa do blata a špiny. Do hladu a smädu. Do obrovskej námahy za každý kúsok mäsa alebo hrsť obilia. My sme tu zdraví. Vy ste chorí.“
Vrátil mi mikrofón.
Pri odchode sme sa zapísali do knihy návštev. Vedľa bol prihlasovací list pre členstvo v tábore. Kniha návštev bola plná. Položili predo mňa prihlášku.
Ostala prázdna.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár