VAKCINA BRUTALIS

      V bufete bolo mŕtvo, dokiaľ tam nevtrhol Henry. Ten šašo počmáraný, čo nevedel rozoznať sars od besnoty."Helou, borci, máme to!"Miesto ovácii sa dočkal výsmechu. Poniektorí kolegovia sa nepokryte chechtali a dali si naliať dvojitú."Neblbni, Henry, vari aj ty?""Áno, máme vakcínu na covid! Živióóó!" zvolal Henry nepochopiac iróniu kolegov."A čo si tam namiešal? Nie vari dajakú starú osvedčenú chrípku?"      Henry prudko zvážnel. Nie preto, že by prehliadol výsmech, ale naopak."To je odteraz obchodné tajomstvo," povedal hlbokým basom geniálneho mysliteľa. Na čo bufet vybuchol rehotom.      Keď sa situácia upokojila a whiski sa dostala opäť pod kontrolu, kolegovia prišli Henrymu rad radom pogratulovať."To nevadí, Henry, máš recht. Len si to daj patentovať.""Kedy by sme mohli začať s aplikáciou?" spýtal sa chronicky premotivovaný Henry."Čo ja viem? Hocikedy. Hneď po Novom roku.""Super! Dovtedy namnožíme asi milión vakcín.""A čo testy?" spýtala sa ho kolegyňa, nositeľka Nobelovej ceny."Načo testy? Je to tutové! A niet času, milá kolegyňa, treba zachrániť ľudstvo!""Ó, pardón, že som sa vôbec pýtala."      Všeobecný úškrnok preletel od stolu k stolu a kdesi-čosi jeden vrták do toho začal vŕtať."Henry, a to by si ako normálne vpichol ľuďom tú tvoju brečku?"      Na to sa strhla bitka, ešte že do laboratórii je nosiť zbraň zakázané."Kúúúl, kolegovia, nebudeme sa tu biť ako v nejakom akčnom filme. Ou kej, Henry, máš vakcínu, tak s ňou veselo na trh. Inak môžem ti povedať, že cesta je voľná. Našli krajinu, kde už je to prakticky isté.""Kde?""Hmmm... počkaj, neviem si spomenúť. Nejaké Slovansko?""Nie, Slovinsko.""Ale čoby," vtrhol do toho tretí. "Slovensko, tak sa to správne volá.""To máš fuk. A kde to je?"      Kolégium ostalo ticho. Čakalo sa na múdreho zemepisára."Niekde v Ázii?" špitol ktosi, zrejme barman."Ale nie, to bude v Afrike...""Houby v Afrike! Tam nemajú covid. To bude v Rusku.""Na tom nezáleží," povedal najmúdrejší. "Máš šťastie, Henry, našla sa krajina, kde naše vakcíny otestujú. Aj tú tvoju. Priamo na ľuďoch, chápeš. Niet času..." mrkol ten potmehúd na kolegov a tí sa nežne a spokojne usmiali."No a... to tým ľuďom nijako nevadí?" opäť zasiahol vrták."Nie... ani nie. Tamojšia vláda je plne loajálna, má situáciu pod kontrolou a spolupracuje s nami. Ľuďom tam môžeš nahučať do hlavy, čo chceš, veria všetkému. Takí ťuťkovia, nikdy sa nebúria, sú poslušní. Ťažko by si našiel podobných."Povedal to jeden, čo sa ktovie prečo skrýval v úzadí."A ty to ako vieš?""Moji rodičia odtiaľ pochádzajú."      Na to vybuchol bufet hurónskym rehotom a chudákovi kolegovi zo Slovenska sústrastne ťapkali po pleci."Nevadí, kámo, za to si s nami môžeš vypiť. Čo tam u vás pijete, vodku?""Nie, slivovicu.""No... to nepoznám. Ale ou kej, na tvoj národ! Na jeho obetavosť!"      Tak si pripili a na Henryho, nádejného nositeľa Nobelovej ceny, postupne zabúdali. Jeho laborka bola jediná, ktorá ešte nemala vakcínu na covid. No veď... on sa v škole príliš dobre neučil.

 Blog

2 1 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu