Po 2 mesiacoch, ďalšia pecka cez nos. Fíha, nové spolužiaci/čky! Príchod na strednú bol pre mňa šokom. Čakal ma nový kolektív. Na začiatku som mala, strach, aké to bude. Či to nebude rovnaké ba horšie ako na základke...
Rýchlo som pochopila, že to bude úplne inak. Možno to bolo hned na druhý den, vtedy keď som zdvihla štamperlík a ťukla som si s tebou a ostatnými, hoci som ešte pred desiatimi minútami tvrdila, že o pät minút bežím na tréning a ani omylom teda nepijem – a v vzápätí sa pridala k hlúčiku človiečikov, ktorý sa rozprával o všetkom možnom aj nemožnom.
Od tej doby sa so mnou stále smeješ a diskutuješ o možnom aj nemožnom... vieš ako to myslím... Myslím, že to vieš, lebo mám pocit, že sme veľmi podobné...
Si so mnou veselá a si so mnou smutná, si človek, ktorému verím a ani neviem, ako sa to stalo. Vieš dobre, že Ti poviem veci, ktoré som ešte nikomu z ostatných ľudí v mojom bezprostrednom okolí, a ktorých poznám krátko, nepovedala. Mám rada Tvoj smiech, pretože sa objavuje na miestach, kde znie aj ten môj. Mám rada to, že vieš, čo povedať, keď niečo nie je tak, ako má byť. Že problémy, ktoré sa dejú, vieš obrátiť na žart - a že o to sa snažím ja s tými Tvojimi.
Teším sa zajtrajšok, teším sa na naše vysedavanie cez velkú na okne pri automate. Teším sa na smiech a nové témy. Na to, ako mi porozprávaš novinky o Ivovi, Ferim či Danovi atd... DD(nie neprizabi ma Teším sa ako sa prídem pozrieť na tvoj tréning, ako s hokejkov beháš po lade...
...stále mi napadá podobná otázka, akú som si položila na úplnom začiatku:
Viki, myslíš, že som Ťa našla...?
A to vieš, ako sa spieva...
Jen pár přátel mít...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nataly005
4. 2.febuára 2011 19:42
To prvé, presne ako ja
Napíš svoj komentár