Aj teraz ho cítim, no už je to trochu inak. Aspoň v niečom som sa zmeniť dokázal. Už sa nesnažím hľadieť na veci ako na problém, ale ako na výzvu. Prekážku, ktorú musím prekonať nie pre to lebo za ňou môže byť cieľ, ale pre to lebo jej prekonávanie ma posilní, niečo naučí a možno odkryje z tej cesty niečo viac, niečo čo mi pomôže udržať smer, zmeniť ho ak to bude treba, no niekam sa stále hýbať. Vlastne tým cieľom je cesta. Spoznať sa a nájsť v sebe silu prekonávať sa. V mojom prípade tie najdôležitejšie veci.
Ja som totiž typ človeka čo nerád bojuje s vecami, ktoré nie sú životne dôležité. Rád veci odkladám na neskôr, nezdar neskúšam opätovne zdolať, radšej sa mu vyhnem. Naučil som sa cúvať a zabudol na to, že ostatní sa hýbu. Potom som sa musel naučiť ľutovať, pretože to s tým prichádza. A ľutoval som veľa vecí. Premárnené okamihy, slová, ktoré ostali len niekde na polceste z hlavy, slová, ktoré tam radšej ostať mali...
Pri pive s kamarátmi som si to uvedomil naplno. Vlastne som si ani nemal čo s nimi povedať. Mám ich rád a ostanú mojimi kamošmi, no nejak som sa s nimi nevedel zžiť. Nevedel som rozhodnúť, či naše spomienky skutočne odzrkadľujú to čo som mal skutočne rád? Bolo to smutné a večer som prišiel domov skleslý s pocitom prázdna. Deň bol fádny, ale keď prišla prvá sms s gratuláciu a po nej pár ďalších zalial ma super pocit. Zrazu, len tak. Bolo príjemné pomyslieť, že niekto si spomenul a nezabudol na mňa. Práve tí z toho mládí, ony. Pripomenuli mi ho a ja som rád.
Rád, že aj keď ešte nie úplne, možno predsa už na mňa niečo z „dospelosti“ sadlo. Rád, že aj keď som sa rozlúčil s návratom k bezstarostnosti ostali tu ľudia s ktorými zdieľam spomienky, na ktoré sa oplatí spomínať. Také, ktoré mi tú bezstarostnosť v ťažkých chvíľach pripomenú.
A tak rád by som aj Jej povedal všetko a zbavil sa tej príťaže, no teraz už bez falošného dúfania. Že si zo mňa kus obsadila a bude patriť len jej a ja si ho v sebe nechám len ako spomienku a talizman. Ešte ale neprišiel ten čas, niekde v sebe to cítim. Stále mi dokáže spôsobiť chvenie žalúdka, ale už to nie je bolesť...
Možno som predsa len trochu dospel. Musím tomu začať veriť a začať hľadieť na veci cez menej tmavé sklá. Začať sa z nich viac tešiť (dokonca aj škola sa mi už celkom pozdáva).
Držte mi prosím mocne plačiská a vrelý dík za prečítanie.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
prečo som si vždy myslela, že máš viac?
každopádne, aj ja želám všetko najlepšie
každopádne, aj ja želám všetko najlepšie
5
nech hviezdy z nebies nikdy nestrhnú..nech na ňom svietia len tie, ktoré neublížia, čo nikdy nezrania ....prajem a palce aj na nohách !.)všetko Najlepšie bunny.
6
"Naučil som sa cúvať a zabudol na to, že ostatní sa hýbu."
uff, uff.. mnohé vety akoby som písala ja ale inak veľmi pekný blog, páči sa mi
a taktiež prajem všetko naj a veľa šťastia v živote
uff, uff.. mnohé vety akoby som písala ja ale inak veľmi pekný blog, páči sa mi
a taktiež prajem všetko naj a veľa šťastia v živote
Napíš svoj komentár
hm.ten cas leti.
a ci sa ti to nezda,ale,naozaj posobis vyzretejsie.
vsetko najlepsie zelam.