Lebo mi je zase smutno. Lebo keď mi je smutno utekám na Birdz. Lebo niečo potrebujem dostať von. Lebo možno chcem počuť, že v tom nie som sama. Lebo vlastne zase neviem čo sa deje v mojej vyšinutej hlave.
Nehovorme o láske. Kto nezažil ten nepochopí a bla bla.
Hovorme o túžbe. Pre mňa slove 1000x sympatickejšom. Ten neovplyvniteľný stav, keď ho/ju chcete cítiť. Lebo ste to už zažili. Lebo to bolo príjemné.
Túžba neznamená vernosť. Túž! Túž kedykoľvek po komkoľvek! Nikto ti nič nemôže vyčítať. Veď o tom nikto nevie. Nie, nie je to zlé. Nemôže byť..
Ďakujem že si mi ukázal bránu do ďalšieho svete. Ale, prosím, veď ma ním. Sama neprežijem. Aj keď asi ani s tebou nie. No veď ma. Tá predstava ma unáša, šaliem, to nové prázdno vo mne..Akoby mi odtrhli kus pľúca a ja už nemôžem dýchať ako predtým..
Predtým
Hej, opakujem sa. Stále je nejaké predtým. A predtým predtým. A predtým predtým predtým. Vždy. Ale nemôžem si pomôcť. Som nevyrovnané dieťa, vyrastajúce v neúplnej rodine, takmer denne obdarúvané ponižovaním, uvedomujúce si všetky svoje (ne)dostatky. Poúčka ako od psychológa ktorého som nikdy nenavštívila. Ale to budem ľutovať o 20 rokov pri 9. pohári vína. Možno sama a možno opustená. Možno zdeptaná a možno využitá. Možno nechcená a možno opäť nevyrovnaná.
Ale dovtedy buď prosím tu. Týždeň, mesiac, rok, poldesaťročie...
Si krásny. Alebo nie si. Ale si tu a robíš to o čom ja snívam už tak dlho. Prečo chcem stále využívať iných na dosiahnutie svojich snov? Chcem ťa ešte raz zažiť. Vraj: naňho si dávaj pozor. Áno, samozrejme, budem. Veď ja som z tých, ktorí sa nedajú strhnúť pokušením a túžbou...pff..
S tím bláznem si nic nezačínej, má jen spoustu krásnych gest..
Ak o mesiac nenapíšem blog o niekom inom, tak si budem o pol roka púšťať toto.
Ale ak je to kvôli tomu tak ja raz naozaj dospejem. Budem sa smiať na svojej hlúposti.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.