Bol upršaný novembrový deň, všetci lietali z cintorína na cintorín a uctievali si pamiatku. Aj tú tvoju.
Nasadli sme do auta a šli za tebou.
Od okamihu ako som si uvedomila kam a prečo idem, moje oči sa naplnili žiaľom a nespočetným množstvom sĺz. Ach, ako veľmi mi chýbaš. Vieš to? Cítiš to? Si tu? So mnou?
Ja viem...Tiež by si chcela riešiť malichernosti ako my ostatní, nadávať keď ti uschne špirála...byť so mnou, chodiť vonka a riešiť prvé lásky nelásky.
Chýbaš mi.
Aj tvojej mamke chýbaš a veľmi. Snáď je ti dobre anjelik môj, hoci neviem kde si ani čo si...
Ale chcela som konečne zverejniť aj tieto moje pocity lebo ma to dusilo.
Lebo ty si bola tá, s ktorou som sa hrala na kocúra v čižmách, lebo ty si bola tá... tá moja...
Už je to 13 rokov a ja len stojím nad tvojou kamennou postieľkou, bojím sa, že ti je tam niekde zima a zúfalo hladkám tvoju tvár na fotke.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár