Proste, nevládzem ! Nevládzem žiť sama so sebou, sedieť v nedeľu poobede na posteli, tváriť sa , že som v pohode a nie som. Nahovárať si , že to nie je až taký veľký bordel, keď je. Jednoducho už nezvládam klamať samu seba. Klamem sa pravdou. Zabíja ma to a to je celé. Nič viac, nič menej. Nič mi to nedáva. Absolútne nič. Iba berie, berie, berie, berie a jedného dňa ma niekde vystrie.
Pred pár dňami som si predstavovala svoju budúcnosť. Pekne idealistickú, ale určite som sa v nej nechcela zožierať sama so sebou a potom čakať kedy ma niekde na ulici buchne o zem, lebo som to proste ja.
Nehovoriac o chlapoch. Tým nerozumiem, a pravdupovediac ma to štve lebo neznášam pocit zmätku. A pri nich, pri nich som zmätená s otvorenými očami a ústami pravidelne. Asi som zrelá na psychiatriu, v tom horšom prípade by som si asi mala ísť podrezať žily . A keby som to prežila, chcela by som aby ma všetci ľutovali, lebo ja som to chúďatko, ktoré nevie čo som životom, nevie čo to život vlastne je. HOVNO !
Naozaj zo seba nepotrebujem robiť dorezaného šaša len preto, lebo neviem čo chcem a ako to chcem a vlastne čo to znamená chcieť?! Lebo chcieť znamená nemať a... zase som sa stratila v húfe myšlienok. Naozaj neviem čo som. Či jedna z nich, alebo niečo čo by sa konečne mohlo naučiť kontrolovať ich. Áno, musím sa naučiť ovládať myšlienky, svoje telo, seba. Bolo by zbabelé, nechať nech si so mnou robia čo chcú....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
daido
10. 8.augusta 2010 21:38
Bud silna ,neboj sa a nevrhaj sa strmhlav dole hlavou.V kazdom z nas je ukrita neuveritelna sila.Sila osobnosti,ktoru treba v sebe najst.Drzim palceky
Napíš svoj komentár